Prekypujúc pátosom, tvár a telo zošúverené pocitom úzkosti, Blaho Uhlár vstupuje na scénu v hre Z diaľky z produkcie divadla Stoka. Odmlčí sa, zanadáva: “Pane bože! Prečo si mi nedal to, čo si dal iným?” s takou teatrálnosťou, že John Barrymore by sa červenal od hanby. Je to úžasné. Je to herec s mnohými talentami, nezávisle na tom, čo mu boh odoprel – ako napríklad dôstojný nos, alebo čoho mu nadelil hojne – ako napríklad veľkosť uší. Uhlár využíva tieto nevydarené uši na let cez Európu, ponad oceán a do New Yorku so sinatrovskou kvetnatosťou, s grandióznou neúctou voči tomuto idolu. Jeho náreky sú vyslyšané. Nie priamo bohom, ale aspoň Snehovou kráľovnou, Luciou Piussi, ktorá ho nedotklivo uisťuje, že napriek „malému vzrastu mu môže splniť, čo chce.” Jednotlivo aj spoločne, títo dvaja herci prechádzajú z tejto scény na ďalšie, ktoré bez rozdielov zachytávajú široký tematický záber. Je tu prednáška, tanec, množstvo diskusií a úvah, medzi ktoré patrí dôležitosť čistenia verejných záchodov a súčasne rešpektovanie individualizmu, ktorý vedie niektorých ľudí k používaniu všetkých ostatných priestorov zariadenia len nie záchoda.

   Je to iné cítenie („Vy ste teda ale... taký trošku čudný.”), nádherné a nepodobné ničomu, čo uvidíte inde. Zrodené z práce v  priebehu piatich mesiacov, hra Z diaľky vyvoláva dojem, akoby sa stále ešte vyvíjala. „Multitematický“ rámec nie je vždy prepojený logicky, ale účinkujúci majú povznášajúcu dôveru v svoju vlastnú tvorivosť, ktorá nikdy nezlyháva, a vás berú so sebou, aby ste mohli vychutnať aj tento pohľad na život. Ako Uhlár v jednej chvíli rozjíma, „Smutný umelec môže rozdávať len smútok. Čo to koho zaujíma?” Dokonca aj tragickí milenci si v tejto produkcii niečo nájdu.

   Divadlo Stoka si vytýčilo za cieľ „povznášať nezávislosť tvorcov na najvyššiu úroveň dôležitosti“, čo by samo o sebe mohlo byť témou pre FringeU.