Na tento brechot sme si požičali článok, ktorý vyšiel v Národnej obrode - toť!
 

Spôsoby, ktorými chcú dostavať a prevádzkovať novú budovu Slovenského národného divadla ekonomickí ministri, poslanci, signatári petície Hlas kultúry a mnohí ďalší viac či menej zainteresovaní, zahlcujú občana množstvom detailov, v ktorých sa pomaly už ani nemôže vyznať.

   Jedno je však isté - takmer unisono zaznieva demagogické volanie po tom, aby si štát nenechal vyrvať zo svojej starostlivej náruče betónový skvost z čias komunizmu. Po búrke, ktorú možno oprávnene vyvolali pochybnosti o pôvodne navrhovanom súkromnom investorovi, akosi celkom vymizol pôvodný odvážny, ale moderný a progresívny zámer: aby sa štát, teda daňoví poplatníci, ktorí sa skladajú na jeho prosperitu, zbavili v čo najväčšej možnej miere tohto bremena. Taký je posun v kauze SND - a je to veru posun smutný.

   Pamätníci si možno spomenú, akú osudovú ranu dostalo nezávislé divadlo Stoka počas Mečiarovej vlády v rokoch 1994 až 1998. Pritom bolo úspešné v zahraničí i doma - a jeho priaznivci takisto platili dane, z ktorých sa financovala kultúra. Pravda, zaň sa politická elita tak intenzívne nebila a neurobila by to ani dnes. Pritom nejde ani tak o divadlo samotné, ale o princíp, aby tvorcovia živej kultúry, či už v Stoke, v „A štvorke“ či kdekoľvek inde, dostali priestor na realizáciu, a tiež aj finančnú podporu. Tento princíp dostáva i dnes na frak, zatiaľ čo betón, ofukovaný populistickými rečami politikov, opäť triumfuje.

Márius Kopcsay