hlava

   Pochádzam z celkom slušnej, kultúrnej rodiny. V šesťdesiatych rokoch sa tam čítal okrem iného Kultúrny život. Keďže ale sám mám svoj kultúrny základ akosi podivuhodne formovaný, nečítal som v tých časoch a pravdu povediac ani potom to, čomu sa hovorí literatúra. Celkom otvorene sa priznám, že kedykoľvek ma donútili čítať nejakú knihu, neustále som pozeral, koľko ešte strán musím zvládnuť, aby som bol na konci. A v podstate mi to ostalo doteraz.
    A tak sa stalo, že hoci v spomínaných rokoch som často počul v rodine meno Jaroslava Blažková, nevedel som takmer vôbec o čo ide, nemohol som zaujať nijaké stanovisko. To bolo všetko. Pravdaže som vedel, že ide o v tých rokoch veľmi úspešnú prozaičku, dokonca sa mi zdalo, že som aj vtedy videl nejaký film* natočený podľa jej novely, (ale v pamäti mi ostala len scéna, keď akási mladá obyvateľka mesta na náhodnej návšteve pohrebu v akejsi slovenskej kopanici pobozká mŕtvolu) ale to bolo tak všetko, nič viac som si z toho nezapamätal.
   Ale všetko sa vyvíja, a nejakou čírou náhodou som kdesi uvidel knižku vydanú Aspektom v roku 1997 s názvom Ako z gratulačnej karty. Niekto mi ju odporúčal. Niekto... Odporúčala mi ju Lucia Piussi na základe odporúčania p. Hochela, ktorého nepoznám. (Hovno je čo koho do toho, načo to tu trepem?) A z bohvieakých príčin som ju začal čítať. A bol som šokovaný. Hoci radšej čítam Bukowského živočíšne zážitky, nemohol som prestať. Určite aj preto, lebo som si uvedomoval stále viac a viac, o čo som vo svojej mladosti prišiel, ale najviac preto, lebo som zistil, že i na Slovensku sa môže narodiť človek, ktorý vie, čo je to sloboda a nezávislosť, ktorý si vie tieto dve, podľa mňa základné ľudské - a teraz neviem... vlastnosti, predestinácie, deviácie, alebo mladícke nerozvážnosti... No, samozrejme si myslím, že prinajmenšom povinnosti a danosti – vážiť, vie pre ne žiť a bojovať. A tak som hneď aj pochopil, prečo táto žena musela už v 68 roku z týchto zemepisných šírok zmiznúť, hoci i len do socialistickej Kanady, i to, že sa sem už nikdy nevráti.
    Vďaka Jane Juráňovej z Aspektu som mal možnosť prečítať si i jej ďalšiu knihu výjduvšiu na Slovensku, akože ináč – vo vydavateľstve Aspekt v roku 2001 - Svadba v Káne Galilejskej.
A tak si myslím, že medzi poviedkami Carvera a Oates sa tieto poviedky celkom slušne vynímajú.
Dosť sa ma dotkolo, že i tá najinteligentnejšia časť kritiky označila v istých rokoch túto literatúru za „konzumnú“. Nuž... dosť často to tak býva, že intelektuálnu špicu, dokáže uraziť záujem širokej čitateľskej verejnosti. Akoby už sám fakt, že je „populárna“ znižoval úroveň jej tvorby

„Kocúr sedel na stoličke pri sporáku. Bol vypasený, triviálne strakatý, ale duša v ňom, ako vo všetkých mačkách, bola dušou nezávislosti.“

Takže ešte raz Európa. Ťažko k tomu niečo dodať. Možno by sa to dalo parafrázovať: Projekt musí byť zameraný na odhaľovanie historického odkazu Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie, pokračujúcu spoluprácu medzi jednotlivými socialistickými krajinami... atď. To by však mohlo byť možno aj trochu vtipné. Ono je to však zúfalá tragédia.

Takýmto lístkom som si nechal potvrdiť žiadosť na ústave pamäti národa, aby som sa dozvedel, kto ma, a či ma vôbec niekto bonzoval za našej drahej socialistickej éry. Podľa nejakého zákona mi mali do 90 dní odpovedať. A čo? Nuž čo? HOVNO!!! Doboha, zákony pre štátne úrady asi neplatia. Veď Langoš sľúbil, že aspoň pošlú ospravedlnenia. A ani to. Napísať 4 500 ospravedlnení je robota povedzme pre jedného človeka na jeden deň. Pravdaže ak nemá len písací stroj, ale aj novšie písadlá. Nuž a čo teraz? Kde sa mám sťažovať? Tak si to tu takto pekne poviem, napíšem a hovno mi to pomôže. Ako hovoril Paľo Orzságh:

– Takto, jak som, ach, človek bezvládny,
bez moci, pridať dôraz sväto-hnevu
a pohoršeniu výkon odplaty:
keď vývodiť zriem zlobu, podlosť skvieť sa,
a pravdu klesať, pykať nevinu:
čo môžem proti...? Do pŕs vzbúrených
pozapriem päste – skloním biednu hlavu
a horkosť duše v slzách vylievam – –

   Zhodou okolností som sa pohyboval v prvej polovici septembra v meste Londýne. Keďže som závislý (nielen) od internetu, denne som si za jednu libru na hodinu otváral svoju poštu i iné internetové stránky.
   To, že pri enternutí "webmail.euroweb.sk" mi londýnske počítače niekoľkokrát opakovali, že taká stránka neexistuje ma veľmi neprekvapilo. Nie som odborník, takže si myslím, že Angličan musí niekoľkokrát dať najavo, že nejaké slovenské sračky nepozná a až po druhom, treťom, napísaní pripustí, že niečo také môže existovať. Keď mi to však tamojšie počítače robili aj pri adrese "www.hotmail.com" povedal som si, že jednoducho nech sa technika tvári akokoľvek, je prijebaná ako ktorýkoľvek slovenský úradník. Je pravda, že nie o tomto som chcel hovoriť.
   V jednom z vydaní "teraz.sme.sk" som sa vtedy dočítal, že poslanci mestského parlamentu Bratislava Staré Mesto zrušili od 1. októbra miestne poplatky zo vstupného pri organizovaní koncertov. Nie tak dávno som takéto rozhodnutie v meste Trenčín nadšene privítal. Možno preto mi už toho nadšenia neostalo toľko, aby som tak reagoval teraz. Ale beriem to na seba ako chybu. Teda:

Radosť z rozhodnutia zbaviť sa "novostavby" (starostavby SND) samozrejme netrvala príliš dlho. Čoskoro sa podarilo vysokým predstaviteľom úradno-štátnej mafie zo SND zhromaždiť svojích zamestnancov - podľa zákona najlepších predstaviteľov umenia na Slovensku, ktorí za naše dane v pracovnom čase zaspievali poslancom nejaké pesničky a možno zarecitovali aj básničky, a možno tí mladší aj... A pravdaže poslanci, títo cynickí feudáli, ktorí si nikdy nevážili prácu a tvorbu svojho ľudu, ktorí si zvykli ním vytvorené hodnoty rozhadzovať ako hnoj, sa hneď chytili príležitosti. Veď z takého veľkého balíka peňazí sa môže ujsť každému. Niekomu pred, inému po voľbách a tým najšikovnejším pred aj po, pred pádom komunizmu i po ňom a určite aj pri jeho oživení a prosto kedykoľvek. A tak dokopali ministra financií k nádhernému ústupu = budeme hľadať strategického investora. BOMBA!!!
Áno, zišiel by sa nášmu štátu strategický partner, ktorý by nám pomohol s nákupom techniky pre hasičov, pre zdravotnícky personál a určite kde kade v našom rozkradnutom a umierajúcom hospodárstve. Hľadajte takého, len ho hľadajte. Ale kto si myslíte, že bude financovať takú čiernu dieru, ktorú už odmietla financovať i slovenská socialistická vláda? Nikto. Tu si len vysokí predstavitelia štátu zabezpečili priestor pre ďalšie manévrovanie (samozrejme za naše peniaze) s nádejou ďalších ziskov.

(A nepočuli ste náhodou takú klebetu, že niekto má nafotografované ako idú nákladné autá od "novostavby" SND k novostavbe nejakého bývaleho mnistra? Ak áno, dajte vedieť. Ale nie mne.)

Prudko sa blíži 35. výročie vpádu sovietskych vojsk do Českoslovenkej republiky, ktoré malo za následok vyše dvadsaťročnú okupáciu našej krajiny. Čo to bolo? Dlho som osobne trpel z neslobody, ktorú tu vojská reinštalovali.
Bolo to šťastím pre väčšinu obyvateľov našej krajiny. Väčšina si mohla pokojne oddýchnuť a povedať si: "Chvalabohu, že prišli a umožnili nám žiť tak ako chceme a my si môžme ba každému povedať, veď za to my nemôžeme, to tí Rusi."
Štyritisíc občanov, ktorí majú záujem sa dozvedieť, kto ich sledoval a prečo a aký to malo všetko následok je naozaj nepodstatná vzorka. Celkom logicky sa kvôli tomu netreba znepokojovať a už vôbec nie pozmeňovať nejaké zákony. Veď tá ÚŠB, ktorá sa premenovala na ŠtB a potom na SIS vlastne prekáža len takému malému počtu ľudí, kvôli ktorej sa neoplatí nič meniť. Bo čo viac, mohlo by sa prihodiť, že zvyšné milióny by sa pustili do protestov.

K tomu vám príslušní úradníci ešte dodajú, že „toto ustanovenie sa vzťahuje na všetky divadlá bez rozdielu právnej a organizačnej formy“.

Je tam viacero roztomilostí, ale mňa najviac zaujíma táto. Prečo. Lebo je to dôkaz toho, že sloboda je v našej krajine niečo nežiadúce, že v našej krajine ani nevieme, čo sloboda je, že žijeme v skutočnom bezvedomí slobody.

Lebo ak sa niekto so svojimi priateľmi, alebo s kýmkoľvek rozhodne naštudovať nejaké predstavenie a predvedie ho divákom, pretože divadlo sa vo väčšine prípadov hrá pre divákov, v tom okamihu prestáva byť slobodným človekom. V tom okamihu vstupuje do právneho vzťahu so štátom a má voči nemu pomerne dosť povinností. Ak ide o divadlo platené z našich daní, tak aj tieto povinnosti si plní za naše peniaze. Ak však ide o slobodné divadlo, odrazu musí okrem výdavkov na samotné predstavenie vynakladať ďalšie prostriedky, aby uspokojil potreby štátu. Čiže okrem daní, odvodov a poplatkov musí odvádzať ďalšie „pokuty“.

Takýto zákon mohli schváliť len takí poslanci, ktorí buď netušia, čo je sloboda, alebo ju jednoducho nenávidia a rozhodli sa ju zlikvidovať. (Je symptomatické, že zákon bol schválený v roku 1997 a rovnako príznačné je, že ho po roku 1998 nemal kto zrušiť. Je to len ďalší dôkaz toho, že nastupujúca moc potrebovala niekoho na špinavú prácu a z jej výsledkov teraz bez problémov ťaží.) Je to podľa mňa zákon komunistický a som presvedčený, že je i v rozpore s ústavou. Je to zákon represívny.

Jednoducho slobodný človek, keď zahrá divadlo a neposkytne „ministerstvu alebo ním určenej organizácii základné odborné informácie a dokumentačné materiály“ porušil zákon, dostal sa do rozporu so zákonom, alebo – konal protizákonne, konal ilegálne, teda sa asi pravdepodobne dopustil trestného činu.

A tu sa začína ďalšia, tentoraz tragikomická vrstva tejto absurdnej korelácie. Každý, kto poruší zákon je si vedomý, že bude znášať následky. Ibaže legislatívni horlivci pozabudli k tomuto zákonu pripojiť sankciu. Paragraf 8 je teda absolútne nevynútiteľný. A toto je choromyseľná situácia. Zákon platí de iure, ale de facto neplatí. Je to typicky normalizačná situácia, ktorá nabúrava autentické a prirodzené chápanie práva, autentický a prirodzený postoj človeka k spoločnosti, životu a k svetu.

Je pravdepodobné, že sa nájdu horlivci, ktorý novelou (komplikovaným legislatívnym procesom samozrejme za naše peniaze) priradia aj sankcie. Osobne sa na to veľmi teším. Budú to finančné tresty? Alebo verejnoprospešné práce, alebo budeme pozbavení slobody na určitý, alebo neurčitý čas? Nevedno.

Vedno len to, že už teraz sme pozbavení slobody a hovoríme si, že veď to nie je až také zlé, inde je to horšie. A takto nám naši vládcovia ukrajujú denno denne so slobody a denno denne prestávame viac a viac byť skutočnými ľuďmi.

Na toto som si požičal citát z knihy Rudolf Sloboda: Z denníkov. Slovenský Tatran 2002. Str. 255, 256.

23. 2. 1989, štvrtok
   16,10 Bohužiaľ mnoho ľudí sa nazdáva, že keď sa v nejakej spoločnosti začne slobodnejšie hovoriť o jej chybách, nastáva akési uvoľnenie. Nenastáva nič. Tie isté svine žijú ďalej a riadia, ale iba na chvíľu zmenia taktiku. (...)
   Pravda, národ nemožno naučiť za dva roky, aby pracoval, podnikal, bohatol, vymýšľal stroje. Keď vládnucej vrstve stačí, že vládnu a ako-tak vyžijú blahobytne, načo by aj presadzovala pokrok! Vždy sa niečo nájde pod zub, a keď človek má strechu nad hlavou... A preto sú aj smiešne strachy niektorých našich spisovateľov, ktorí si myslia, že sa tu niečo ZRÚTI. (...) Nič sa nerúca, je to boj s veternými mlynmi, niet čo zrútiť. Iba ak vymeniť pár úradníkov. (...)
   To nič neuškodí nášmu byrokratickému systému. Systém je totiž hlboko zakorenený v čs. dušiach, občanoch, vyhovuje ľudskej lenivosti, agresivite, neznášanlivosti etc. Preto je neporaziteľný.

„Cesta je nám daná, ide len o to, ako dostať na ňu všetkých.“ povedal nedávno minister vnútra.

Doposiaľ som si myslel, že ministerstvo vnútra má dbať o našu bezpečnosť. Že nás má ochrániť pred fašistami, ktorí nám rozmlátia krčmu, že nás má ochrániť pred skínmi, ktorí nás pichajú nožíkmi, že nás má ochrániť pred veľkozlodejmi, ktorí rozkrádajú štátny majetok, čo my musíme potom prostredníctvom zvýšených daní zaplatiť. Nuž ale, asi to tak nie je. Asi je tu toto ministerstvo aj na to, aby nás všetkých dostalo na tú správnu cestu. Ale ktorá to je? Príde za mnou v nedeľu ráno policajt, aby ma zmlátil obuškom, že nie som v kostole? Alebo, keď ma policajt uvidí v nedeľu pracovať predvolá ma na okrsok? Alebo keď odmietnem ísť vlastnej dcére na prvé sväté prijímanie, tak dostanem pokutu, alebo ma zbijú, alebo pôjdem do basy?

Podľa mňa je správna cesta, keď si človek váži svoju osobnú slobodu, z ktorej vyplývajú aj určité povinnosti. Napríklad správať sa v súlade so svojim svedomím. Napríklad aj odmietnuť zákon, ktorý síce platí, ale o ktorom som presvedčený, že je stalinistický, v rozpore s ústavou a oberá ma o moju slobodu. Pomôžu mi policajti v presadzovaní mojej správnej cesty? Zmlátia každého, kto sa zo strachu prispôsobuje bezduchej, bismarckovskej a dušu slobodného človeka ubíjajúcej úradno-štátnej mafii?

Ja sa to síce bojím napísať, ale myslím si, že takýto výrok je jednoducho komunistický. Alebo fašistický. (Ide o to, či ho pomenujeme podľa otca, alebo podľa syna.)

BRATISLAVA 27. júna (SITA) - Občianske združenie Aliancia na podporu fair play (APFP) vyhralo na Najvyššom súde spor proti ministerstvu financií (MF SR). Podľa zdôvodnenia súdu rezort financií porušil zákon o slobodnom prístupe k informáciám a ukrátil tak Alianciu o jej práva, keď jej odmietol povedať, koľko peňazí minuli politické strany na predvolebnú propagáciu v médiách. Aliancia považuje rozsudok za veľmi dôležitý krok, posilňujúci postavenie občanov vo vzťahu ku štátnym orgánom. Potvrdzuje právo na informovanosť a verejnú kontrolu moci. Aliancia na podporu fair play žiadala o údaje z1predvolebnej kampane vlani v októbri, ale ministerstvo financií ich opakovane odmietlo poskytnúť. Znemožnilo tak verejne skontrolovať, či politické strany dodržali zákonný limit na výdavky v predvolebnom období. Najvyšší súd zrušil obe rozhodnutia ministerstva a upozornil, že zákon o slobodnom prístupe k informáciám zaväzuje orgány k čo najširšiemu sprístupňovaniu informácií. Ministerstvu vytkol aj nekompetentnosť jeho pracovníkov, ktorí žiadosť aliancie posudzovali. Rezort financií bude musieť v najbližších dňoch svoje nezákonné konanie napraviť.
© SITA

"V meste (Trenčín) chcú zrušiť poplatky, z ktorých doteraz do trenčianskej mestskej pokladnice plynulo ročne 7miliónov korún. "Znepríjemňujú život podnikateľom a obyvateľom mesta, nedajú sa dobre vyberať a sú ťažko kontrolovateľné. Ich zrušením sa dosiahnu aj menšie náklady na prevádzku mestského úradu. Bude treba menej pracovníkov na oddelení daní a poplatkov, kde teraz pracuje 15 ľudí," zdôvodňuje návrh finančnej a majetkovej komisie Mestského zastupiteľstva v Trenčíne jej predseda Branislav Celler.
Ak tento návrh poslanci schvália, od budúceho roka už Trenčania prestanú platiť za psa, podnikatelia budú oslobodení od poplatkov za ubytovaciu kapacitu, za kúpeľný a rekreačný pobyt, za zábavné nevýherné automaty, od poplatkov z reklamy a z predaja alkoholických nápojov a tabakových výrobkov."

Gratulujem mestu Trenčín, že má v zastupiteľstve ľudí, ktorí nechcú znepríjemňovať život podnikateľom a občanom. V našom represívnom právnom systéme i vedomí je to snáď prvýkrát, keď niekto myslí na podnikateľa a občana.

Isteže je to moja chyba, ale viem toho strašne málo. Jedno však viem určite. Nemáme kvalifikovaných úradníkov, ktorí budú vedieť vypracovávať projekty na rôzne predvstupové, štrukturálne a iné fondy. Čiže musíme chytro zamestnať množstvo úradníkov, dať im vysoké platy, aby za nás vypracovávali kvalifikované žiadosti. Čiže sa musíme naučiť kvalifikovane žobrať, aby sme od európy dostali peniaze. Lenže kto tie peniaze vyrába o tom sa nehovorí. Sotva je pravdepodobné, že ich tlačia nejakí vysokokvalifikovaní európski úradníci, aby ich mohli rozdávať kvalifikovaným žobrákom.
Čiže - tie peniaze zarábame my, my čo nevieme kvalifikovane žobrať, aby nám ich európski úradníci mohli vziať a (po náležitom odpočítaní trov) dať tým, ktorí kvalifikovane žobrať vedia.

Dostali sme sa do nej aj včera, keď nás odborári obmedzili v našich najzákladnejších, ústavou garantovaných právach (zabránili nám blokádou prechod do zahraničia - veľmi podobne ako pred rokmi konal tento štát) a nami platené zložky, ktoré nám našu slobodu majú zaručiť a vymôcť - nezasiahli.
Koho si to teda platíme?

   Pri svojej výchove v útlom detstve som sa dozvedel, že pri splnení určitých (samozrejme pomerne tvrdých) podmienok sa po svojej smrti dočkám veľmi príjemného života. V spároch komunistického školstva som bol zas vychovávaný vo viere celkom reálneho cieľa, ktorý bol jednoznačne stanovený ako dosiahnuteľný ešte počas života len jeho termín bol určený dosť nepresne. Toto kresťansko-komunistické chápanie skutočného života nás asi bude mátať pokiaľ Slovensko bude Slovenskom.
   Všetci ekonómovia (aspoň tí, od ktorých som to počul, alebo čítal) tvrdia, že zníženie daní sa rovná vyššiemu príjmu do štátneho rozpočtu. Omnoho závažnejšie ako toto tvrdenie sú však fakty. Vidíme, že v Rusku je rovná daň 13 percent a táto krajina má preplnený štátny rozpočet a v Estónsku je dokonca „rovná daň“ vo výške nula. A spolu s najbrilantnejším príkladom Nového Zélandu je podľa mňa akékoľvek odporovanie znižovania daní jednoducho feudálnou aroganciou nech sa už akokoľvek „sofistikovane“ vo svojej zákernej a zahmlievacej rétorike tvári.
   Preto nerozumiem ministrovi financií, ktorý je v podobnej funkcii už takmer päť rokov, prečo vôbec uvažuje o rovnej dani vo výške 25 percent. Nerozumiem prečo predstavitelia KDH, ktorí v svoje volebnej kampani hovorili o rovnej dani 14 percent sú v tejto otázke ticho od volebného moratória. A vôbec nerozumiem prečo sa zatiaľ všetky reformy začínajú zdražovaním s nejasným prísľubom kráľovstva nebeského. (Pravdaže slovo nerozumiem nepoužívam v jeho pravom význame, ale o tom by som sa musel rozpísať dlhšie.)
   Ja ako bezvýznamný podnikateľ viem, že ak sa dnes znížia dane, či odvody, môj zamestnanec na najbližšej výplatnej páske bude mať takmer presne o zníženú časť daní vyššiu sumu. Tak si trúfam zacitovať prezidenta Busha zo správy o stave únie (s troškou urazenosti, pretože on citoval mňa bez toho, aby to uviedol) „Navrhujem, aby sa všetky zníženia daní z príjmov, naplánované na roky 2004 a 2006, definitívne zaviedli a nadobudli účinnosť už v tomto roku. Podľa môjho plánu by sa tieto dodatočné peniaze mali začať objavovať na výplatných páskach zamestnancov hneď, keď podpíšem zákon.“