Písať do týždenníka, ktorý je určený po anglicky hovoriacim obyvateľom Slovenska (teda logicky hlavne Angličanom, Američanom, Austrálčanom a čo ja viem ešte akým ...čanom) o tom, čo sa nám na Slovensku hnusí je pre Slováka určite problém veľmi ošemetný. Vzhľadom na to, že dnes sú vzťahy medzi Slovenskom a USA v dobrej kondícii, ani jeden zo štátov zjavne nemá záujem, aby sa navzájom ohováral. (Ó, aké to bolo ľahké pred ’89 rokom. Čím sme viac ohovárali (Česko) Slovensko, tým väčšiu podporu to získalo za „železnou oponou“. Aj keď už aj vtedy sa dalo vycítiť, že jeden si môže dovoliť viac a druhý menej.) 

V roku 1999 som napísal v článku Kde leží naša bieda (Where is our poverty, stále si ho možno prečítať na http://www.stoka.sk/biedaangl.html), ktorý vyšiel v denníku Sme, že Slovensko má dve možnosti: buď sa malí a strední podnikatelia a ich zamestnanci vzbúria a podľa 32. článku slovenskej ústavy sa sami rozhodnú odovzdávať dane len vo výške 10% s čím sa štát jednoducho bude musieť vyrovnať, alebo „možno raz USA uznajú, že je na čase prísť so zbraňou v ruke, zbaviť nás našich vlastných zlodejov a zaviesť americkú legislatívu“, čím som myslel zníženie daňového zaťaženia a radikálne zoštíhlenie štátneho aparátu. Pre niektorých to bol vtip, pre niektorých urážka a našli sa i takí, ktorí zo mňa urobili Vasila Biľaka (pravdepodobného autora pozývacieho listu sovietskym vojskám v roku 1968). Dokonca mi zaželali, aby prvá americká raketa zasiahla Divadlo Stoka. Je síce pravda, že som privolával hlavne americkú legislatívu a nie americké vojsko, ale – ono to asi spolu súvisí.

Ak dnes napíšem, že v USA je niečo vyriešené dobre, alebo najlepšie ako sa len dá, bude si mnoho ľudí myslieť, že mám pravdu. Ale ani slovenský politik, ani americký diplomat mi nemôže dať verejne za pravdu. Ak by mi dal za pravdu povedzme slovenský politik, priznal by, že niečo je v USA dobré a to isté je u nás zlé. A predstavte si, že by napríklad predseda vlády priznal, že tú a tú oblasť nezvládol. To je nemysliteľné. Môže si priznať, že nezvládol niečo do výšky jedného percenta. To sa dokonca patrí, ale aby si priznal, že nezvládol zásadnú vec – to je predsa nezmysel. Veď by uznal, že neurobil NIČ. A to od neho nemôže nikto chcieť. Ani americký diplomat na Slovensku nemôže súhlasiť, že je tu niečo horšie ako u nich, lebo tým by dal najavo, že USA nie sú spokojné so stavom vecí v danej oblasti. A USA môžu byť nespokojné so stavom vecí v danej oblasti, ale len v štáte, ktorý nedodržiava elementárne demokratické zásady – a to nie je slovenský prípad.

Mal som možnosť byť pred pár dňami v NYC. Videl som tam policajtov, ktorí sedia v aute v parku a okolo je poriadok. Videl som policajtov, ktorí nastúpili do metra, potom z neho vystúpili a bol tam poriadok. Videl som policajtov ako zastavili akéhosi človeka, ktorý musel zdvihnúť ruky, opreli ho o stenu, šacovali ho a okolo bol poriadok. Videl som aj policajtov, ktorí riadili v čínskej štvrti dopravu a okolo bol poriadok. Za dvadsať dní môjho pobytu som v tomto dopravne prepchatom meste videl jednu zrážku áut, lepšie povedané maličké šuchnutie, ktoré veľmi rýchlo vyriešili účastníci nehody, i policajt, ktorý tam bol hneď a nemusel ho nikto namáhavo viackrát privolávať. Stretol som sa s ľuďmi, ktorý majú veľmi ďaleko k establishmentu, ale napospol si nujorských policajtov vážili. A keď som prišiel domov, zastavili ma naši policajti na ceste, hoci som neurobil nijaký priestupok a podrobili ma kontrole dokladov a dychovej skúške. Len tak pre radosť. (Podotýkam, že nie moju.) Dopadla dobre. (Dobre! Čo je na tom dobré?) 

Keď som pred dvomi rokmi prvýkrát žiadal o víza na návštevu Spojených štátov, úradník na americkom veľvyslanectve ma vypočúval takmer ako zločinca. Pýtal sa ma načo tam chcem ísť. Hovoril som, že mám pozvanie a chcem navštíviť známych. Dal mi otázku, na ktorú som, priznám sa, nedokázal odpovedať: Prečo až teraz? Zahapkal som ako dieťa prichytené pri ukradnutí cukríka. Aj som chcel povedať, že doteraz som na to nemal peniaze, ale to som sa bál, že prezradím svoju slabšiu solventosť, o čom som zase vedel, že nie je žiadúce, pretože pri žiadosti o víza som musel predložiť aj doklady práve o svojom finančom zabezpečení. Takže som na tú otázku ani nezodpovedal. A to som vedel, že je celkom najhoršie. Tak som povedal, že sa chcem ako divadelník pozrieť na nejaké divadlá. Na to som dostal tvrdú protiotázku, prečo potom idem k známym a nejdem tam s nejakým divadlom. Ani na túto otázku som nenašiel odpoveď. Už už som z toho výsluchu chcel odísť ako kedysi z príjmacích pohovorov na vysokú školu, ktoré som podľa svojho presvedčenia nezvládol, keď mi úradník veľmi nevrlo povedal: „No dobre, ja vám to dám, ale len na tie tri týždne.“

Tu si zase uvedomujem ošemetnosť mojej situácie. Sťažujem sa na imigračného úradníka štátu, do ktorého by som sa rád ešte pozrel. Čo po tomto, budem môcť od neho pri vybavovaní mojej ďalšej žiadosti o víza očakávať? Neviem. 

Ktorýsi slovenský politik, tuším komunálny, povedal, že ak parlament neprijme zákon o kompetenciách pre vyššie územné celky, nezastaví emigráciu Slovákov. Vraj za desať rokov „slobody“ emigrovalo z našej krajiny 140 000 ľudí. Je to 2,8 percenta. 

Sú to všetko veľmi ošemetné otázky a ťažko sa o nich píše. Píše sa o nich bolestne. A o to predsa týždenník určený po anglicky hovoriacim obyvateľom Slovenska nestojí.

AOSS privítala prijatie novely autorského zákona

BRATISLAVA – Prijatie novely autorského zákona včera v liste ministrovi kultúry privítala Asociácia organizácií spisovateľov Slovenska. Predseda asociácie Lajos Grendel v liste uviedol, že zavedenie náhrad odmien, ktoré novela upravuje, bude znamenať aspoň čiastočnú kompenzáciu strát, ktoré všetkým tvorivým pracovníkom priniesli nové technológie rozmnožovania a kopírovania. Okrem toho si asociácia podla Grendela váži, že Národná rada SR bola schopná pre našich i zahraničných autorov urobiť aspoň toľko ako poslanci zákonodarného zboru susednej Českej republiky. AOSS preto uvítala prijatie právnej normy, ktorá je v súlade s právom Európskej únie a ktorá prinesie materiálne zlepšenie postavenia autorov.

(tasr)
SME, 12. 1. 2001

Hanbím sa, že žijem v tejto krajine, kde výpalníci vytvárajú zákony. Hanbím sa, že žijem v krajine, v ktorej na začiatku tretieho tisícročia majú zlodeji legislatívnu právomoc, aby okrádali vo svoj prospech nevinných ľudí. Hanbím sa za inžinierov ľudských duší, ktorí sa bez hanby považujú za čosi viac než obyčajní ľudia.