Zase čudný rok prežilo divadlo Stoka. Jeho výnimočnosť spočíva v tom, že nepoužilo ani korunu financií z nadácií či grantov. Celý rok sme prežili za svoje. Je pravda, že sme neurobili štandardnú novú činohernú inscenáciu. Premiéru inscenácie Z diaľky v anglickom jazyku, obnovenú premiéru inscenácie Monodrámy (s fragmentom Eriky Láskovej – Portréty cestujúcich v premiére) a program na záver milénia MMI a Vy nemožno považovať za celkom štandardné premiéry. Nemožno však o nich ani tvrdiť, že neboli. 
O to viac sa začalo napĺňať poslanie Stoky ako „centra alternatívneho umenia“. Nezávislé súbory tu môžu síce nie celkom zadarmo, ale v solídnych podmienkach realizovať svoje predstavenia a niekoľko z nich to v tomto roku využilo. 
Pritom divadlo dostalo slušné prostriedky od Ministerstva kultúry SR, i od Pro Slovakie a trochu i od Sorosovho centra súčasného umenia. Všetky peniaze sme sa však rozhodli vrátiť. Podpora zo strany štátu je totiž v súčasnosti zmluvou s diablom. Použitie všetkých prostriedkov podlieha zákonu o narábaní so štátnym rozpočtom a jeho napĺňanie je nesmierne náročné, nákladné. Obdarovaný je okamžite v situácii, keď má všetky povinnosti štátneho úradníka, samozrejme bez jedinej jeho výhody. Napĺňanie tohto zákona sa celkom prieči nezávislej činnosti i nezávislej tvorbe. Ukázalo sa, že sme neboli schopní tento zákon dodržať. Vznikla bizarná situácia, o ktorej vôbec nevieme ako môže dopadnúť. Vieme však, že jedna z možností je likvidácia Stoky. Uvidíme, ktorá z nich sa naplní.
Rozhodli sme sa ani podporu od nášho štátu neprijať, ak sa nezmenia zásady pre ich vyúčtovanie. A tie sa určite nezmenia, čiže sme sa sami odsúdili do polohy „celkom“ nezávislého divadla. A to je pre takýto typ divadla veľmi otázna cesta. Je jasné, že tzv. väčšie projekty sú nám teraz celkom nedostupné.
Ak bolo donedávna najväčším úsilím Stoky vytĺcť nejaké peniaze na divadlo od štátu, teraz sa situácia celkom zmenila. Peniaze od neho už nechceme, boli by sme len radi, keby nám štát peniaze nebral. On to však môže aj celkom bez akéhokoľvek úsilia. Takže si zarábame, aby sme mohli robiť divadlo, ale musíme to odovzdávať štátu, aby sa mohli existovať napríklad – štátne divadlá.
Feudalizmus sa odstrániť nepodarilo. Feudáli nám vládnu naďalej. Paradoxne si ich sami volíme.
Štátu a mestu sme v daniach, odvodoch a poplatkoch zaplatili za tento rok približne milión slovenských korún. 
Keby ste Vy, veľkomožný pán štát, vedeli, že ten milión by nám celkom stačil na nové inscenácie.
 
 

   Myslíte si, že spisovateľ bol, či ešte je, ako za komunizmu, inžinierom ľudských duší? Alebo je azda svedomím národa? Možno máte vlastnú definíciu – čím je dnes spisovateľ?

   Poslal som takúto odpoveď:

   V prvom rade by som rád povedal, že vznik, resp. znovuznovuzaloženie KŽ je ďalší dôkaz toho, že spisovatelia boli sú a budú viac než obyčajná iná háveď. Je to dôkazom toho, že zas sa nejaký kamarát dostal do nejakej komisie, aby si pridelil cudzie peniaze, pretože on ako spisovateľ je jednoducho viac ako nejaká obyčajná čvarga, ktorá ho za to musí platiť.
Spisovatelia sú nielen inžinieri ľudských duší, ale aj skutočným svedomím národa. Preto si aj presadili tzv. Literárny fond, pretože my obyčajná luza musíme toto svedomie národa platiť za to, že je svedomím národa, aby v zámku v Budmericiach nemuselo svedomie národa platiť za kávu až osemnásť korún.
Veď aj za komunizmu ba ža doteraz sa hovorí – literatúra a umenie. Čiže literatúra na Slovensku nikdy nebola len nejakým obyčajným umením. Vždy bola niečím viac. 
Nech žije nový Kultúrny život, nech žije stále viac a viac mŕtvol oživených za peniaze menejcenných, neschopných, nerozumejúcich svedomiu národa.

   Martin Vystavil (1965) a Richard Rafaj (1968) sú softvéroví inžinieri. (vystavil@hotmail.com) V Dominofóre č. 33/2000 mali krásny článok nazvaný - Silicon Valley. Je tam aj takéto vyjadrenie: 
   "Mimochodom, peniaze! Spomíname si, že k základnej "americkej" postojovej výbave našinca patrí kritika videnia všetkého cez peniaze. Realita je však taká, že dolár nie je len hodnotou, za ktorou sa skrýva tretina hamburgera, ale najmä možnosť jeho investície. Do budúcnosti rodiny, spoločnosti a komunity, ale aj neznámych ľudí v ostatnom svete. Prosto americký dolár pracuje a stáva sa pracovným prostriedkom. Problém teda nie je vo vyjadrovaní hodnoty cez dolár. Skutočnou otázkou je, v čom spočíva cieľová hodnota. Tak, 
a som v Amerike!"
   Naozaj je v Európe zvykom spájať peniaze s niečím nekalým. Peniaze sú čímsi zlým, farári a iní ľudoví rozprávači nás od vekov presviedčali, že ten, kto ide len za peniazmi je na nesprávnej strane morálky. 
  Naozaj, je to z hľadiska Európy pravda. Prečo? Jednoducho preto, lebo v Európe takmer neexistujú čestné peniaze. Peniaze samé o sebe sú len papierom. Ale vyjadrujú hodnotu, ktorú kedysi musel niekto vytvoriť. Pracovitý človek, ktorému záleží na svojom živote i na živote ostatných vytvára hodnoty, ktoré sa dajú vyjadriť okrem iného aj peniazmi. Zatiaľ nebolo vymyslené, čo by ich nahradilo. Vyjadrujú vytvorené hodnoty. Pravdaže len do momentu, kým ich vyjadrujú - teda kým patria tomu, kto ich vytvoril. V Európe však sú tieto hodnoty už pri ich vzniku podľa zákona kradnuté ich tvorcom a kradnú ich tí, ktorí sú pri moci. Sú to zlodeji. Sú to ľudia, ktorí vytvárajú zákony. Zlodeji, ktorí vytvárajú zákony tak, aby im vyhovovali. Zákony zlodejské. A kradnuté peniaze v skutočnosti nie sú hodnotou. V Európe však majú peniaze napospol zlodeji. V Európe sú teda peniaze napospol nemorálne. 
  Nemožno sa preto čudovať, že v Európe platí - peniaze sú nemorálne. Zlodeji - vládcovia a ich predĺžené paprče - cirkvi, musia ohlupovať ľudí, aby peniaze nechceli, pretože ich chcú oni. Lenže oni ich vytvoriť nevedia, sú to paraziti a musia ich ukradnúť. A najlepšie sa kradne podľa zákona. Toto v našej milovanej Európe funguje.
  Preto sa u nás naďalej budú peniaze spájať s niečím nemorálnym. Veď morálnych peňazí tu ani niet.
 
 

Predseda štátnych hmotných rezerv Ján Odzgan, podozrivý z nehospodárneho nakladania so štátnymi hmotnými rezervami, podal včera demisiu.

Tak nám pán Ing. Odzgan, predsa len odstúpil. I keď jeho vyjadreniu: „Pretože sa v poslednom období objavili informácie, ktoré považujem za kampaň proti Správe štátnych hmotných rezerv a proti sebe. Na základe toho by som nemohol v budúcnosti rázne odolávať silnému tlaku lobistických skupín na Správu ŠHR, rozhodol som sa odstúpiť z funkcie predsedu Správy ŠHR," asi nebudem nikdy rozumieť. Pokiaľ sa nehovorilo o kradnutí, tak dokázal rázne odolávať silnému tlaku lobistických skupín, a keď sa to pomenovalo už nevládze.   

Keď utiekol policajtom akýsi pedofil v Belgicku, bol to pre ministra vnútra príkaz, aby sa vzdal úradu. U nás miznú jeden zlodej za druhým a Pittner si veselo sedí na kresle.   
 

Soft audit uznal, že mnohé štátne firmy sú zbytočné, ba že sa tam kradne. Myslím si, že ich je zbytočných viacej a kradnúť sa v nich bude. Ministri, ktorí nezistili, že majú zbytočné podniky sú zbytoční. Mali by ihneď odísť. Je celkom jasné, že v tom okamihu zamestnanci týchto firiem, používajú naše peniaze na to, aby dokázali, že nie sú zbytočné a budú to robiť ešte veľmi dlho.  
 

Napokon sa zase ukázalo, že na úrade strategických alebo hmotných zásob sa predsa len kradlo, ale aj šéf aj zlodej zostávajú vo funkciách. Úžasné!
 

Čo som to ja len naposledy čítal?

Pred rokom a skôr by som sotva na túto otázku mohol odpovedať. Musel som všetok svoj čas venovať na splácanie dlhov, ktoré nám vyplynuli z prestavby nášho priestoru. Po troch rokoch sa nám to podarilo a vcelku úspešne platíme zamestancov, ale hlavne štát a mesto. Tu a tam sa mi už naozaj podarí siahnuť i po knihe, navštíviť film ba občas aj divadlo. Ale najväčšie čitateľské zážitky (odpusť bože!) mám pri čítaní novín. 

Spisovatelia v našich končinách vždy mali výsadné postavenie v diagnostikovaní spoločnosti. Či už ako „svedomie národa“, či „inžinieri ľudských duší“ vždy si nárokovali právo pomenovať najväčšie traumy nášho spoločenstva.  Myslím si, že dnes je situácia iná. Bezduché moralizovanie, vztýčený prst smerom na nehodných celkom rukolapne nemôže nielenže zmeniť, ale ani ovplyvniť amorálny legislatívny systém, v ktorom žijeme. Kto jasne vidí príčiny našej choroby? Bohužiaľ nie sú to ani spisovatelia, ani filozofi, ani dokonca politici, či nedajbože (chráň nás pánboh) všetko v jednom.

Je na Slovensku niekoľko ľudí od pera, ktorí presne vidia a stanovujú diagnózu našej morálnej zvrátenosti. Morálnej zvrátenosti, z ktorej vyplýva naša nesloboda, ekonomické zaostávanie a totálna bezperspektívnosť. A sú to napospol ekonomickí novinári. Ľudia, ktorí vedia ako sa koruna dá zarobiť, ako sa dá prehajdákať, ako sa dá beztrestne ukradnúť. Títo ľudia majú svojími článkami podľa mňa jediní možnosť ovplyvniť legislatívu a teda i myslenie našej spoločnosti  a nie vzletné moralizovanie, nech by bolo zabalené do akejkoľvek nedotknuteľnej cirkevnej ambaláže.

Pišťankov tretí diel Babylonu, či Millerov Sexus,  mnou napriek všetkému nemohli otriasť tak ako článok Roberta Žitňanského v DoFo 20 z tohto roku:

„Sú krajiny, kde je korupcia rozšírená podstatne menej než u nás: napríklad Spojené štáty americké. Nie je to však iba vďaka lepším protikorupčným zákonom, ale najmä vďaka tomu, že v slobodnej spoločnosti, ktorá dôsledne vyznáva princíp rovnosti šancí a verejnej kontroly, je uplácanie neospravedlniteľným prešľapom. Korumpujúce firmy spravidla skončia, korumpujúci občania sa stanú vyvrheľmi.
Odpoveď na otázku, prečo sú Európania - a ešte viac Slováci - takí korupčnícki, je jasná. Nie sme ako oni. 
Sme horší.“  

Neviete náhodou niekto, či je pravda, že STV, ktorá má málo peňazí, je spoluinvestorom akéhosi golfového ihriska?  
 

Už asi pred mesiacom sa čudným spôsobom prefláklo, že na akomsi úrade štátnych hmotných rezerv sa asi kradlo. Zistila to vraj dokonca siska. Šéf úradu však hneď povedal, že sa nekradlo. No a teraz... máme mu veriť? Alebo nakradol toľko, že popri iných je to bagateľ, a teda ako keby to ani nebolo? Rozhodne, keďže on aj jeho zástupca vo funkciách ostali, tak asi nekradli. Lebo keď chytíte zlodeja pri čina, sotva mu necháte čas na to, aby v pokoji po sebe zahladil všetky stopy. 

Ach, bože! A čo tí všetci malí a strední podnikatelia, ktorí keď neodovzdajú štátu odvody a dane - pokutu za to, že vytvorili pracovné miesta, môžu ísť hneď a zaraz do basy?!

Ach, bože! Ach, bože! Ach, bože!
 

Kedykoľvek si prečítam recenziu na nejaké štátne divadlo, v ktorej sa teatrológovia pozastavujú ako je to vôbec možné, že tam vznikne taká zlá inscenácia, alebo keď si prečítam čosi podobné o našej STV, môžem len plakať, hrýzť klávesnicu, alebo si niečo dať, aby som zabudol. Lebo nemá to nijaký význam. Naďalej pôjdu do štátnych divadiel obrovské peniaze z daní malých a stredných podnikateľov a ich zamestnancov, a predstavitelia divadiel, STV a iných štátnych organizácií budú naďalej hovoriť, že peňazí je málo a tak aby sme sa nečudovali, že je to tak ako to je. 
Zdravý človek, je schopný niekoho presviedčať i rok i deväť, že voda je mokrá. Ale po desiatich rokoch, už nevládze a už vlastne ani nemôže byť zdravý. 
TAKŽE - dajte štátnym divadlám i televízii viac peňazí. Až potom to bude dobré!  
 

V Sme prebieha polemika medzi Milanom Galandom a D. Šmihulom o tom, či je horšia mafia, alebo štát. M. Šmihula bol napísal čosi ako (Sme 18. 5. 2000) že radšej nech nám vládne štát, ako nám má vládnuť mafia. Možno, takto vôbec nemá otázka stáť, ale ja si myslím, že mafia nenarobila toľko zla ako štát. (I keď ťažko to u nás vlastne aj oddeliť.) Myslím si, že ani nie je možné, aby niekto ukradol či už v banke, alebo neviem kde inde toľko ako nakradli Rezeš, Pór, či mečiar - teda štát. Štát nakradol vždy omnoho viac. Preto si nemyslím, že je ten Šmihulov záver celkom na mieste. 

V DoFo č. 19 uviedol vo svojom článku Občianska spoločnosť J. Čarnogurský vetu:
„Organizácie a iniciatívy civilnej spoločnosti sú vhodným doplnkom štátneho aparátu, cirkví, či rodiny.“
Ťažko k tomu niečo dodať. Snáď len toľko, že v normálnej spoločnosti by sa tento výrok mal stíhať ako trestný čin opovrhovania človekom.