V tomto traktáte ide o prvé dve formy, pretože tretia si nezaslúži nič iné, len prirodzenú starostlivosť podľa odvekých zákonov.
 

    Tvorcovia hodnôt - malí a strední podnikatelia a ich zamestnanci. 

    Je časť Slovákov, o ktorej nemožno veľa písať. Sú to ľudia, ktorí pracujú, vytvárajú hodnoty a odovzdávajú absolútnu väčšinu výsledkov svojej práce štátu, mestám a výpalníkom. Sú to bezprávni ľudia, otroci, sú to poddaní. Ich právom je pracovať a odovzdávať. Od prvého septembra 1999 sú to dokonca ľudia, ktorých môže hocikto hocikedy poslať za mreže. Sú jedinými živiteľmi znehodnocovateľov hodnôt a celej republiky.
 

    Znehodnocovatelia hodnôt -

    1/ Štát a predstavitelia iných foriem verejných správ a ich zamestnanci. Sú to ľudia platení z daní „daňových poplatníkov”, presnejšie z daní malých a stredných podnikateľov a ich zamestnancov. Sú to vládcovia tohto štátu.

    2/ Štátne podniky a ich zamestnanci.Sú to napospol neprosperujúce organizácie, ktoré nielenže neplatia dane, ale prežívajú len vďaka dotáciám z daní daňových poplatníkov.

    3/ Veľkí podnikatelia na Slovensku nie sú v pravom slova zmysle podnikatelia. Vzhľadom na to, že absolútnu väčšinu utvorených hodnôt vlastní štát, skutočne veľkú objednávku môže dostať podnikateľ len od neho. A vieme, že veľkú objednávku môže dostať len podnikateľ prinajmenšom lojálny voči štátu (čiže nie ten najschopnejší), alebo ten, kto zaplatí najväčší úplatok štátnemu úradníkovi (úradníkom). Takýto „veľký” podnikateľ je potom štátnymi úradníkmi chránený a v absolútnej väčšine prípadov oslobodený od platenia daní, alebo jednoducho dane a odvody neplatí. To, čo rozkradne vo svoj prospech a v prospech s ním spriaznených úradníkov, napokon zase zaplatí malý a stredný podnikateľ a jeho zamestnanci.

    4/ Mafie žijú z výpalného a ukradnutého a ich najväčšou výhodou je, že nemusia platiť žiadne dane. 
 

    Ako sa to mohlo stať?

    Za normálnych okolností štát zakladajú občania na to, aby plnil funkcie, ktoré jednotlivci nemôžu zvládnuť. Štát je produktom občana a jeho služobníkom, má robiť to, čo občan alebo občianske komunity robiť nemôžu. Štáty Európy však nevznikli prirodzeným spôsobom. Sú to napospol transformované monarchie s celou monarchistickou legislatívou, v našich končinách ešte dotvorenou legislatívou komunistickou. Monarcha bol neobmedzeným vládcom, všetko, čo národ vytvoril, patrilo jemu, a on to delil podľa svojho uváženia. Takýmto ostal i štát slovenský. 
 

    Je u nás demokracia?

    Podľahli sme takejto ilúzii. Máme všetky druhy slobôd a aj voľby u nás prebiehajú v zásade demokraticky, potvrdila nám to i Európa. Avšak demokracia u nás nie je.
 

    Demokracia, alias IDIOTIZMUS

    Ak podnikateľ vykáže ročný zisk 20 miliónov korún, 16 z nich musí poslať štátu.

    Akpodnikateľ zamestná iného človeka, aby sa ľudsky realizoval, aby uživil seba a svoju rodinu, aby odbremenil štát od platenia podpory a dá mu za to desaťtisíc korunovú mzdu, musí v tom okamihu odviesť rovnakú sumu štátu. 

    Ak sa občan tohto štátu ocitne v situácii, že má choré dieťa, na ktorého operáciu potrebuje jeden milión korún, môže založiť občianske združenie, neziskovú organizáciu, získa tisíc členov, ktorí zaplatia členské v hodnote každý 1000 korún. Má milión korún. V tom okamihu musí však 400 000 Sk odložiť bokom, aby ich na budúci rok mohol poslať štátu ako daň. Ostane mu teda 600 000 korún. Ak to vyplatí na mzdy lekárom, tak na daniach zo mzdy a odvodoch musí odviesť ďalších minimálne 300 000 korún. Z milióna korún, ktoré zložili členovia združenia zo zdanených peňazí na dobročinný účel, teda občan „demokratickej” spoločnosti odvedie štátu minimálne 70 percent. 

    Zjednodušene: Ak niekto zarobí peniaze, je pokutovaný osemdesiatpercentnou sadzbou, ak niekto umožní inému zarobiť peniaze, musí zaplatiť stopercentnú pokutu, ak sa chce niekto postarať o svoje zdravie sám, je potrestaný vyše sedemdesiatpercentnou pokutou. Nezávislosť sa trestá podľa zákona.
 

    Kradnutie podľa zákona

    Nemá zmysel pokračovať vo vypočitúvaní nezmyslov. Pozná ich každý, kto je v našej žobráckej krajine schopný tvoriť hodnoty. Utvorené hodnoty patria nenávratne znehodnocovateľom hodnôt. S utvorenými hodnotami v našej vlasti narábajú výlučne tí, ktorí ich nikdy neboli  a nie sú schopní utvárať. 

    Nazvať tieto odvody daňovým zaťažením je cynický eufemizmus. Otvorene treba povedať, že ide o okrádanie občana, že ide o krádeže podľa zákona. Ide o čosi jednoznačne neetické. Celkom logicky možno znehodnocovateľov hodnôt nazvať aj zlodejmi. 
 

    Protizákonné kradnutie

    Tvorcovia hodnôt však majú pud sebazáchovy, dostatočnú šikovnosť na to, aby sa nedali zlikvidovať. Podnikateľ, ktorý je schopný vyprodukovať ročný zisk dvadsať miliónov korún, zaplatí zručným právnikom milión, a tí mu jeho 16-miliónové „daňové zaťaženie” zdecimujú. Podnikateľ, ktorý chce dať zamestnancovi desaťtisíc korún sa s ním dohodne, že jeho biely plat bude 3600 korún a ostatné dostane načierno. Aj zakladateľ združenia nájde iné cesty, aby minimalizoval povinné „daňové odvody”. Tvorcovia hodnôt sú nútení kradnúť protizákonne. Ide o čosi jednoznačne neetické.

    Možno nazvať stav, keď tvorcovia hodnôt musia odovzdávať až 80 percent vytvorených hodnôt niekomu inému, demokraciou?

    Zdá sa, že hovorím o „daňovom zaťažení”, o ekonomických problémoch. Nie je to celá pravda. Situácia, v ktorej sa ocitá tvorca hodnôt, má svoje etickú rovinu. Spoločnosť, v ktorej sa nevypláca vytvárať hodnoty, nie je spoločnosťou etickou. Legislatíva v Slovenskej republike je NEETICKÁ.
 

    Tu, tu, tu leží naša bieda.

    Ak niekto môže disponovať s cudzím majetkom a má absolútnu istotu, že s ním bude narábať, i keď ho znehodnotí, nemusí cítiť nijakú zodpovednosť. K tomuto vychováva naša spoločnosť ľudí. 

    A tu nám nepomôžu výzvy intelektuálov na znižovanie korupcie, tu nám nepomôžu datované Impulzy, tu nám nepomôžu reči kňazov v kostoloch či súkromných rádiách, v ktorých presviedčajú okrádaných, aby nekradli, aj Transparency International ostane vždy len folklórom, tak isto ako naivné sny, že snáď sa to všetko za niekoľko generácií samo zlepší. Samo sa nič nezlepší. Pokiaľ bude štát okrádať svojich najschopnejších ľudí (ktorí ešte neušli), dovtedy budeme stále len snívať o tom, že raz tu možno bude tak, ako inde je už dávno. 
 

    Ako z toho von?

    Politickým stranám, ktoré svojich členov odmeňujú sinekúrami v štátnej správe, takýto stav vyhovuje. Celkom jednoznačne už dokázali, že nás z toho nedostanú. Kto teda? Je to beznádejné? Napriek všeobecnosti tohto pocitu existujú z tohto stavu prinajmenšom dve (možno naivné) východiská.

    1/ Dosiaľ chodili Spojené štáty do Európy zastavovať vraždenie. So zbraňou v ruke, nasadzujúc životy zbavovali chorú Európu jej vlastných vrahov, chrániac demokratické hodnoty. Keďže okrádanie národa je tak isto v rozpore s demokratickými zásadami a proti základným ľudským právam, možno raz USA uznajú, že je na čase prísť so zbraňou v ruke, zbaviť nás našich vlastných zlodejov a zaviesť americkú legislatívu. 

    2/ Východisko neštandardné, ale ústavné, vzniká spojením čl. 16, bodu  2 ústavy Slovenskej republiky: „Nikoho nemožno mučiť, ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu”, a čl. 32 tejže ústavy: „Občania majú právo postaviť sa na odpor proti každému, kto by odstraňoval demokratický poriadok základných ľudských práv a slobôd uvedených v tejto ústave, ak činnosť ústavných orgánov a účinné použitie zákonných prostriedkov sú znemožnené”.

    Podľa našej platnej ústavy teda majú tvorcovia hodnôt už teraz právo znížiť platenie výpalného štátnym a iným parazitným organizáciám na nevyhnutných desať percent, majú základné ľudské právo použiť svoj zisk na svoj prospech a rozvoj vlastnej tvorivosti, na zveľaďovanie svojho majetku, čiže zveľadenie tejto republiky a všetkých jej príslušníkov. Pretože právo narábať s hodnotami má len a výlučne ich tvorca a NIKTO INÝ. Štátna správa bude musieť ihneď zmeniť celú svoju koncepciu, zlikvidovať parazitné formy svojej existencie a znížiť sa na nevyhnutných a funkčných desať percent.