Na tento brechot sme si pozicali clanok, ktory vysiel v Narodnej obrode - tot!
 

Sposoby, ktorymi chcu dostavat a prevadzkovat novu budovu Slovenskeho narodneho divadla ekonomicki ministri, poslanci, signatari peticie Hlas kultury a mnohi dalsi viac ci menej zainteresovani, zahlcuju obcana mnozstvom detailov, v ktorych sa pomaly uz ani nemoze vyznat.

   Jedno je vsak iste - takmer unisono zaznieva demagogicke volanie po tom, aby si stat nenechal vyrvat zo svojej starostlivej naruce betonovy skvost z cias komunizmu. Po burke, ktoru mozno opravnene vyvolali pochybnosti o povodne navrhovanom sukromnom investorovi, akosi celkom vymizol povodny odvazny, ale moderny a progresivny zamer: aby sa stat, teda danovi poplatnici, ktori sa skladaju na jeho prosperitu, zbavili v co najvacsej moznej miere tohto bremena. Taky je posun v kauze SND - a je to veru posun smutny.

   Pamatnici si mozno spomenu, aku osudovu ranu dostalo nezavisle divadlo Stoka pocas Meciarovej vlady v rokoch 1994 az 1998. Pritom bolo uspesne v zahranici i doma - a jeho priaznivci takisto platili dane, z ktorych sa financovala kultura. Pravda, zan sa politicka elita tak intenzivne nebila a neurobila by to ani dnes. Pritom nejde ani tak o divadlo samotne, ale o princip, aby tvorcovia zivej kultury, ci uz v Stoke, v "A stvorke" ci kdekolvek inde, dostali priestor na realizaciu, a tiez aj financnu podporu. Tento princip dostava i dnes na frak, zatial co beton, ofukovany populistickymi recami politikov, opat triumfuje.

Marius Kopcsay