Už minulý rok došlo na jednej z najznámejších alternatívnych divadelných scén na Slovensku - v divadle Stoka - k existenčným zmenám, ktoré postupne vyústili do personálneho preskupenia a nového zloženia súboru. Po rôznych pokusoch, pri ktorých nemožno poprieť nezhody osadenstva divadla, sa dočasne vyprofilovali z pôvodnej Stoky dve umelecké zoskupenia. Jedným z nich je Voľné združenie, ktorého umeleckým vedúcim a režisérom je hudobník a herec bývalej Stoky Ľubo Burgr. Na druhom brehu stojí režisér Blaho Uhlár. Obe novovzniknuté telesá naštudovali v blízkej minulosti vlastné autorské predstavenia, po rôznych odchodoch, presunoch a problémoch s priestorom, ktoré malo predovšetkým Voľné združenie, sa hry oboch kolektívov hrajú opäť na neopustiteľnom javisku divadla Stoka. Kým okolo Voľného združenia sa zoskupili okrem bývalých členov Stoky - Zuzany Piussi, Ľuba Burgra, donedávna Ingrid Hrubaničovej - aj nové tváre (Monika Čertezni, Deborah Ifijen), Stoku majú celú sami pre seba Lucia Piussi po boku režiséra a riaditeľa Blaha Uhlára. Vzniknutá situácia mu umožnila konečne zrealizovať svoj dávny sen - vlastnú monodrámu.
A tak sa zrodila inscenácia Z diaľky (From a Distance), v ktorej popri večne rebelskej pozícii režiséra v hlavnej hereckej roli nezanedbateľnú, i keď vedľajšiu úlohu zohráva Lucia Piussi. Paradoxne, jej herecká osobnosť tu naplno rozkvitla. Mnohí si ju pamätajú z prvých pohybových inscenácií ako jednu zo stokárskych typov, možno trochu častejšie obnaženú, ale v kontexte ostatných ako herečku podobných a rovnocenných svojráznych hodnôt. Práve na nej bolo cez neskoršie hry Monodrámy, Dno, Hetstato badať najvýraznejší herecký vývoj. Monodráma Z diaľky stavia oboch hercov do rovnovážnej polohy. Umožňuje živý dialóg, ktorý ženskej postave ponúka viacrozmernú realizáciu a ak výkon dominantného muža nezatieňuje, celkom určite ho prevyšuje spomínanou svojráznosťou. Piussi so sebe vlastnou infantilitou zobrazuje niekoľko typov žien. Po boku „nádejného“ herca, ktorého jedinou možnosťou, ako získať uznanie, je zaobstarať si veľký; nos, sa objavuje ako asertívna uvrieskaná Snehulienka na korčuliach, aby komediantovi, ktorý sa chce stať veľkým hercom, splnila tri želania. Vzápätí sa mení na úprimnú citlivú naivku a v smrteľne vážnom dialógu vštepuje do čierneho nešťastníka štipky nádeji. Veď kto by zapochyboval o tom, že sneží a je to krásne preto, lebo aj pred rokom tak snežilo? A nielen takto lieči dušu diváka. Monológ jej psychologičky kontrastuje v poriadnej dávke vulgárnych vyznaní. V prípade Stoky to už nie je novinkou, v predchádzajúcich inscenáciách to divák zobral dokonca ako originálne riešenie. Nadávky ako umelecký postup však čím ďalej, tým viac prestávajú plniť funkciu existencionálnej výpovede, začínajú obťažovať a stávajú sa riešením skôr pohodlným. Režisér Blaho Uhlár ako herec herca vsadil na seba a svoju priamočiaru výpoveď o občanovi vystavenom ničivým vplyvom nefungujúceho skazeného štátu a jeho pánov, podal ako srdcervúci výkrik do tmy. Možno aj to stačilo k tomu, aby sme si v spôsobe herectva, v pohybových možnostiach vysokého vychudnutého umelca, ktorý túži po veľkom nose a následnej sláve v hrdosti jeho Snehulienky, pripomenuli príbeh Šaška a kráľovnej z rovnomennej hry Bolka Polívku. .
Permanentný pocit z toho, že torzo Stoky svojím rozmanitým, ale i kŕčovitým úsilím vynahradiť deficit chýbajúcich „človečských“ typov stráca na svojej úprimnosti, je možno špekuláciou. Ale nie a nie ubrániť sa pocitu, že „chybí šťáva“.

EVA ANDREJČÁKOVÁ Fotografia: CTIBOR BACHRATÝ