IMPROVIZAČNÝ PRINCÍP V SLOVENSKOM DIVADLE DRUHEJ
POLOVICE OSEMDESIATYCH ROKOV A TVORBA REŽISÉRA BLAHOSLAVA UHLÁRA.
PhDr. Nadežda Lindovská
Publikované In: zb. Otvorené divadlo v uzavretej spoločnosti,
Bratislava 1996, s. 187 - 215.
V druhej polovici osemdesiatych rokov v kontexte slovenského
divadelníctva, profesionálneho i amatérskeho, vystúpili do popredia pojmy
ako "autorské divadlo" a "divadelná improvizácia". Intenzita ich výskytu
a využitia ku koncu desaťročia narastala s nezvyčajnou vehemenciou.
Prirodzene nešlo o prázdne slová, ale o reálny jav
v kontexte svetového divadla síce nie nový, no v našich domácich pomeroch
novátorský. A ako sa to už pri priekopníckych počinoch stáva, popri presadzovateľoch
a zástancoch sa vyskytli aj odporcovia a ignoranti, v dôsledku čoho dochádzalo
k paradoxným situáciám. Diskusia o autorskom divadle a možnostiach kolektívnej
improvizačnej tvorby narastala, zväčšovalo sa množstvo inšpiratívnych inscenácií
vznikajúcich na týchto princípoch, no v Encyklopédii dramatických umení
Slovenska (EDUS), ktorá sa v priebehu 80. rokov pripravovala do tlače a
v roku 1989 vyšla vo vydavateľstve Slovenskej akadémie vied sa s heslom
"autorské divadlo" nepočítalo (na rozdiel od aspoň stručného pripomenutia
autorského filmu) a pojem "improvizácia" bol interpretovaný jednostranne.
Autori EDUSu zdôraznili, že: "v profesionálnom divadle možno improvizáciu
uplatniť len vo sfére komediálnej (zvýraznila N.L.), kde momentálne pretváranie,
dotváranie, prefabulovanie deja, situácií, dialógov nenaruší základnú schému
hry, dejstva, výjavu, výstupu (...), v divadle MJF, v divadle jedného herca,
kde sa improvizácia rodí aj z podnetov publika, podobne ako v kabarete...".
1
V hesle "improvizácia" nebola zohľadnená svetová ani
domáca divadelná prax. Jednoznačne sa zamlčali skúsenosti angloamerického
divadla 60. - 70. rokov (napr. Living Theatre, Grotowski, Théatre du Soleil)
ale aj slovenského, ktoré sa tiahli od šesťdesiatych rokov a vrcholili
v spomínanom období druhej polovice 80. rokov. Časť našej teatrológie sa
bránila uznať divadelnú realitu v celej jej mnoho tvárnosti a zložitosti.
Tvorivé metódy, presadzované autorským divadlom boli totiž považované za
nelegitimne, neprofesionálne, menejcenné, boli akceptované nanajvýš na
pôde amatérskeho divadelníctva a divadla pre deti, pretože ich skúsenosť
nebola považovaná za záväznú pre "veľké umenie". Vo "veľkom umení", v sfére
pôsobenia profesionálov, vládol model interpretačného divadla. A to malo
istú veľkú "ideologickú" výhodu: bolo ľahko cenzurovateľné. Situácia je
o to paradoxnejšia, že kým EDUS autorské divadlo aj divadlo kolektívnej
improvizácie zatajuje, v roku 1989 časopis Slovenské divadlo uverejňuje
štúdiu venovanú tvorbe režiséra Blahoslava Uhlára zameranej práve na kolektívnu
improvizáciu.2
V druhej polovici osemdesiatych rokov sa na Slovensku
strhol doslova zápas o legitimizáciu postupov autorského divadla, o dokázanie
rovnocennosti alternatívnych metód javiskovej tvorby, o prekročenie hranice
medzi amatérskym a profesionálnym, hranice, interpretovanej ako hranica
medzi umením a "neumením". Na čele tohto úsilia stál režisér Blahoslav
Uhlár. Obohatil slovenské divadlo o sériu pozoruhodných inscenácií vytvorených
metódou kolektívnej improvizácie. Inscenácie tohoto typu vznikajú pod jeho
vedením v druhej polovici osemdesiatych rokov, a to hneď v niekoľkých divadelných
súboroch: v Divadle pre deti a mládež v Trnave, v Ukrajinskom národnom
divadle (dnes Divadlo A. Duchnoviča) v Prešove a v ochotníckom súbore DISK
v Trnave - Kopánke. Od roku 1987 úzko spolupracuje s výtvarníkom Milošom
Karáskom, ktorý sa stáva spolutvorcom, spoluautorom inscenácií aj polemických
divadelných vyhlásení.
Odvtedy až po dnešok sprevádza Uhlára na Slovensku
mýtus otca autorského divadla, otca (za asistencie Karáska) divadelnej
dekompozície.
Isteže, Uhlár bol aj ostáva najdôležitejším a najvýznamnejším
predstaviteľom improvizačného divadla na Slovensku. No nie jediným. Tvorba
Blahoslava Uhlára v spomínanom období je akýmsi pomyselným vrcholom ľadovca.
Jeho základ je oveľa širší, splieta sa v ňom množstvo tendencií a nálad
nielen divadelných, estetických, ale aj historických, sociálnych, politických.
Vedno vytvárajú fenomén, ktorý si do volím označiť: vôľa k improvizácii.
VÔĽA K IMPROVIZÁCII .
"Prijať psychológiu herca - improvizátora znamená objaviť
v sebe umelca."
Michail Čechov: O hereckej technike.
3
V druhej polovici osemdesiatych rokov záujem o divadelnú
improvizáciu v slovenskom kultúrnom kontexte vzrástol súbežne na niekoľkých
úrovniach: na úrovni divadla profesionálneho, ochotníckeho (hlavne na teritóriu
študentského divadla a divadla MJF), ale aj v rovine diváckeho očakávania.
Zrazu akoby mávnutím čarovného prútika bola improvizácia vítaná a populárna,
snáď ako nikdy predtým. Presne v polovici desaťročia, t. j. v roku 1985
zaznamenávame celú sériu divadelných udalostí súvisiacich s improvizáciou.
Pritom sa slovenskí divadelníci ocitli tak v úlohe pozorovateľov, ako aj
v úlohe bezprostredných tvorcov.
Prvá zo spomínaných udalostí bola k nám importovaná
od najbližších susedov. V apríli 1985 sa v Bratislave za veľkej pozornosti
kultúrnej verejnosti konala prezentácia spoločného projektu štyroch českých
štúdiových divadiel. Projekt mal názov Cesty, bol iniciovaný režisérom
Petrom Scherhauferom a mal ráz akčného divadelného a občianskeho manifestu
členov Divadla na provázku, Hanáckeho divadla, Štúdia Y a Divadla na okraji.
Nešlo o naštudovanie vopred zadaného textu, ale o spoločné hľadanie a formulovanie
vlastnej výpovede divadelnými prostriedkami. Cesty sa zrodili v procese
spoločných skúšok a improvizácií, boli výsledkom autorskej spolupráce všetkých
zúčastnených.
Pravdaže, bolo by naivné a zavádzajúce tvrdiť, že sa
slovenské obecenstvo a najmä slovenskí divadelníci, či už profesionálni
alebo amatérski zoznámili s tvorbou a tvorivými postupmi českých štúdiových
divadiel až v apríli 1985 v Bratislave. No prezentácia Ciest v kontexte
slovenského profesionálneho divadla mala predsa len manifestačno-provokačný
charakter. U nás po zániku Divadla na Korze inštitucionalizované profesionálne
divadlá štúdiového typu absentovali. Autorské divadlo sa vyvíjalo predovšetkým
zásluhou snaženia amatérov, teda mimo oblasť oficiálne uznávaného "ozajstného"
umenia.
A práve v sfére slovenského ochotníckeho divadelníctva
sa v roku 1985 zrodila tzv. improliga, alebo súťaž v divadelnej improvizácii.
Trochu paradoxné je, že príbeh slovenskej improligy
sa začal na jar roku 1985 v Čechách. Vtedy v siedmom čísle pražského dvojtýždenníka
Scéna uverejnili článok Evy Janovcovej o nevšednom divadelnom počine, ktorý
sa zrodil v Kanade - o tzv. Kanadskej lige v divadelnej improvizácii. 4
Autorka nadšene porozprávala o tom, že v Kanade profesionálni
divadelníci súťažia v schopnosti improvizovať. Súťaže sa odohrávali na
hokejových štadiónoch pred zrakmi verejnosti. Janovcová tvrdila, že štadióny
bývajú vypredané, že o výsledkoch súťaže rozhodujú diváci (verejné hlasovanie),
a že improliga sa rozšírila aj na kontinent - do európskych frankofónnych
krajín.
Informácia zapôsobila ako rozbuška. V krátkom čase
sa vo vtedajšej Československej socialistickej republike spustila lavína
súťaží v divadelnej improvizácii.
Prvý reagoval známy mím Boris Hybner, ktorý už v júni
1985 zorganizoval v Branickom divadle pantomímy Pražskú ligu improvizácie
(PLIM). PLIM však do slovenského kontextu prakticky nezasiahol.
Na jeseň r. 1985 sa roztočil slovenský kolotoč súťaží
v divadelnej improvizácii. Do konca roku sa realizovali až tri improsúťaže:
- prvá, pod názvom Slovenský pohár v divadelnej improvizácii
sa konala 14.11.1985 v Kremnici na festivale humoru a satiry Slovenské
gagy,
- druhá, 10.decembra 1985 na pôde Divadelnej fakulty
VŠMU a
- tretia, 21.decembra 1985 v tzv. Divadelnom klube
PKO v Bratislave, obe už pod názvom Improliga.
Divácky ohlas bol priam fantastický a rozhodol o sérii
pokračovaní.
V záujme faktografickej informačnej celistvosti prekročím
rámec roku 1985 a predstavím vám stručný prierez dejinami improligy. V
roku 1986 sa súťaže na VŠMU, v PKO a v Kremnici zopakovali a pribudla k
nim ďalšia v rámci Akademického Prešova 86. Súťaže boli zorganizované aj
v roku 1987 a neskôr všetky, s výnimkou študentskej improligy na VŠMU začali
usporadúvať pravidelne, vznikla krátkodobá tradícia, ktorá sa držala ešte
začiatkom deväťdesiatych rokov. Popri týchto etablovaných a svojim spôsobom
vzorových improsúťažiach sa podobné akcie začali príležitostne organizovať
v rôznych kútoch Slovenska.
Slovenské súťaže v divadelnej improvizácii sa síce
inšpirovali Kanadskou improligou, ale nekopírovali ju, vytvorili si vlastné
pravidlá, ktoré sa čiastočne menili a príležitostne modifikovali. Základný
model slovenských súťaží však bol rovnaký: súťažiace družstvá divadelníkov
(na Slovensku 3-5 členné) po vyžrebovaní témy mali príležitosť poradiť
sa, a potom boli povinné zahrať svoju etudu. Čas na prípravu sa pohyboval
od päť do jednej minúty, vo finále bol minimálny. Čas na predvedenie bol
maximálne päť minút. Výkony sa hodnotili a porovnávali. Zachoval sa, i
keď v pozmenenej podobe, princíp športového zápolenia a pravidlo spoluúčasti
divákov na rozhodovaní. Jednotlivé improvizácie hodnotila porota zložená
z tzv. odborníkov (divadelníkov, divadelných publicistov atď.) a zo zástupcov
obecenstva. V sporných momentoch malo rozhodujúce slovo vždy publikum.
Chod súťaže usmerňoval konferanciér.
Najpodstatnejším a zásadným rozdielom, odlišnosťou
od kanadského vzoru bolo zloženie účastníkov: na Slovensku sa profesionáli
impro-súťažiam nikdy nevenovali. Typickými účastníkmi boli súbory malých
javiskových foriem zo stredných a vysokých škôl. Ako sa neskôr ukázalo,
viacerí dobrí improvizátori sa v budúcnosti profesionalizovali: napr. Peter
Gábor, Mišo Spišák, Anton Šulík ml., Vlado Mores sa dali na štúdium divadelnej
réžie.
Po prvotnom nadšení a expanzii improsúťaží sa o niekoľko
rokov objavila únava. Z neočakávanej, prekvapujúcej novinky sa stalo zabehané,
stereotypné podujatie. Improliga začala stagnovať.
Vráťme sa znovu do roku 1985, keď improliga bola fascinujúcou
novinkou. Slovenské improligy nevyšli za rámec amatérskeho divadla. Ale
svoje slovo vo veci divadelnej improvizácie do konca roku 1985 povedali
aj profesionáli.
20. decembra 1985 sa v Divadle pre deti a mládež v
Trnave konala premiéra inscenácie Kvinteto v réžii Blahoslava Uhlára. Predstavenie
sa zrodilo zo spoločných improvizácií inscenátorov na tému Uhlárovho libreta.
Neskôr bolo práve Kvinteto vnímané divadelnou kritikou ako prelomová inscenácia
v jeho tvorbe. Skutočne, v Kvintete akoby boli zhrnuté Uhlárove témy a
snaženia predchádzajúcich rokov a zároveň sa otvárala cesta k radikálnejšej
emancipácii divadelnej tvorby.
Uhlár čoraz nástojčivejšie a dôslednejšie viedol svojich
spolupracovníkov k samostatnej tvorivosti a spluautorstvu. Využil kolektívnu
divadelnú improvizáciu ako alternatívny spôsob formulácie divadelnej výpovede.
Odmietol vopred zadaný text. Inscenácie sa rodili zo série improvizácií,
ktoré sa počas skúšok fixovali a v ustálenej podobe dostávali na javisko.
Začínajúc polovicou osemdesiatych rokov význam improvizácie
v slovenskom divadle rapídne vzrástol. Prostredníctvom improligy bola improvizácia
z neverejných priestranstiev divadelných skúšobní prenesená na verejné
priestranstvo scény. Zásluhou Blahoslava Uhlára a neskôr dvojice Uhlár
- Karásek vzrástla na Slovensku dôvera v možnosti autorského divadla a
v tvorivú silu skupinových improvizácií. Zvýšenie pozornosti k improvizácii
ako výzvu chápu aj slovenskí profesionálni divadelní režiséri.
V júni roku 1986 inscenuje Juraj Nvota v dramaturgickej
spolupráci s Mirkou Čibenkovou v Divadle pre deti a mládež v Trnave Turgenevovu
jednoaktovku Raňajky spôsobom, pripomínajúcim proces i výsledok Uhlárovej
práce na Kvintete.
O dva roky nato, v máji 1988 v DSNP v Martine Roman
Polák s dramaturgom Martinom Porubjakom stimulujú improvizačné herecké
etudy na tému Marivauxovej hry Spor. Výsledkom je inscenácia Dotyky a spojenia,
oceňovaná v superlatívoch doma i v zahraničí.
Ak by bola improvizácia naozaj iba okrajovým javom,
núka sa nám otázka: ako sa mohla odrazu stať potrebou dňa? Prečo sa tak
stalo práve v druhej polovici osemdesiatych rokov? Je to zákonitosť alebo
náhoda, že v tom istom čase, ako s možnosťami improvizácie experimentuje
Blahoslav Uhlár, začínajú v svojej tvorbe klásť dôraz na improvizáciu aj
takí vzdialení od nás aj od seba navzájom ruskí divadelní režiséri ako
Mark Zacharov a Anatolij Vasiliev?
Čo, aké dôvody vyvolali prvotné búrlivé nadšenie pre
improligu, prečo sa stala v polovici osemdesiatych rokov takou populárnou?
Len z vôle organizátorov, bez podpory divadelníkov, bez radostného záujmu
publika, by sa súťaže vôbec neujali.
"Výborný nápad sa ujal najmä preto, lebo sa ukázalo,
že členovia divadiel MJF sú vlastne na to pripravení, sú schopní vytvoriť
za tri minúty rovnako dlhý javiskový celok, ktorý niečo hovorí, vyjadruje
a oslovuje divákov. Nálada bola úžasná aj zato, lebo vďační diváci brali
všetko, prežívali so súťažnými družstvami aj ich chaos, diery, mŕtve body,
nadšene prijali aj ich uchyľovanie sa ku komunálnemu humoru. Kamarátska
atmosféra spôsobila, že sa všetko kvitovalo priaznivo." Také je svedectvo
a názor priamych účastníkov udalostí.5
Obsahuje množstvo dôležitých postrehov. Jednak hovorí
o pripravenosti maloformistických súborov zmysluplne improvizovať. Nepochybne
to súvisí s nárastom toho prúdu autorského divadla, ktorý sa dôslednejšie
zameriaval na rozvíjanie a divadelné využívanie hravosti. A túto prejavenú
hravosť môžeme tiež označiť za novodobú klaunskosť. Odráža jednu z tendencií
slovenského divadla sedemdesiatych - osemdesiatych rokov. Keď sa na vec
pozeráme z tohto zorného uhla, potom zisťujeme, že vznik súťaží v divadelnej
improvizácii vlastne umožnil priechod nahromadenej spontánnej klaunskej
tvorivosti.
K ďalším postrehom patrí konštatovanie, že improvizované
súťažné etudy mali istú výpovednú hodnotu. Improliga mala vždy výbornú
atmosféru. Obecenstvo a súťažiacich spájal pocit spolupatričnosti, vládlo
vzájomné porozumenie. Teda: porozumenie - prečo, spolupatričnosť - v čom,
výpoveď - o čom?
A vôbec: z čoho sa zrodila u toľkých ľudí vôľa k improvizácii?
Improvizovaný znamená vlastne nepripravený, a teda
neplánovaný do podrobností, čiže spontánny, necenzurovaný výkon. V čase
krízy spoločnosti všeobecného plánovania a cenzúry, v čase nedemokracie,
ktorá sa stávala neúnosnou, no ututlávala sa pod pokrievkou, nadobúda spontánna
kolektívna tvorivosť a rozhodovanie obrovský pôvab, príťažlivosť a, koniec
- koncov, dramatizmus.
Dramatizmus, to bola práve tá vlastnosť, ktorá sa v
súdobej dráme i v spoločnosti navonok neprezentovala. V hrách zo súčasnosti
sa riešili konflikty dobrého s ešte lepším, v štáte vládla jednotná zhoda
medzi politikou strany a túžbami nášho ľudu. Prirodzene, bolo to iluzórne.
Improvizácia narúšala zabehaný systém, stereotypnosť
bytia osemdesiatych rokov, uniformitu. Modifikovala dobrodružstvo zrážky
s nepredvídateľným. Na improsúťaži nikto vopred nevedel, čo sa stane o
chvíľu. Princíp športového súťaženia vnášal dramatizmus očakávania výsledkov.
Diváci mali právo spolurozhodovania, vedeli, že ich názor je dôležitý a
spontánne ho dávali najavo. V bežnom živote bola situácia skôr opačná,
ľudia fakticky o ničom nerozhodovali a radšej sa nevyjadrovali. Improvizácia
znamenala slobodu tvorby, slobodu človeka, vytvárala nové, nekonvenčné
vzťahy s publikom, víťazstvo spontaneity ľudského konania. Búrala naprogramovanosť,
klišeovitosť vtedajšieho života, ale aj umenia. Život ako nekonečná vypočítateľná
schéma nudil. Divadelná improvizácia sa postavila proti nude. V divadle,
v televízii, vo filme aj na videu diváci mali do činenia s vymyslenou realitou:
herci nehrali za seba, ale vyslovovali predpísané slová a vykonávali predpísané
činy. Aj politický život sa rovnal čítaniu z papiera a plneniu direktívnych
na riadení. Nič sa nenechávalo na náhodu. Prvé súťaže v divadelnej improvizácii
však náhodu kultivovali. Namiesto reprodukcie vymyslenej, vnútenej reality
nastúpila bezprostredná realita, všetko sa dialo naozaj tu a teraz, vymýšľanie
i konanie prebiehalo súčasne. Spoločenské aj umelecké schémy boli v rámci
improvizovaných etúd podrobované nemilosrdnému výsmechu.
Divadelné improvizácie ventilovali názory bežného človeka
a náš vtedajší každodenný život. Nešlo o realistické scénky, ale o vtipné,
často parodijné, hyperbolizované, groteskné a skutočne, v dobrom slova
zmysle, teatrálne zobrazenie reality. Aj napohľad neutrálne témy často
dostávali šteklivý politický akcent, zachytávali absurdnosť dneška, iracionalitu
falošnej jednoty spoločnosti. 6
Možnosť vyjadriť sa ku každodennosti prinášala všetkým
prítomným určité zadosťučinenie, aj keď skôr podvedomé než vedomé. Už samotné
témy, no najmä ich improvizované divadelné stvárnenie podčiarkovali rozpor
medzi realitou a oficiálnym, propagandistickým obrazom reality. 7
O neúnosnosti tejto situácie svedčia aj prvé nesmelé
pokusy sociológov upozorniť na dôležitosť a zanedbanosť skúmania a analyzovania
každodenného života.
"Hlavnou príčinou tohto záujmového dištancovania je
od našich filozofov zdedený, opatrný, ak nie až pohŕdavý vzťah ku každodennému
životu ako k oblasti výlučného pôsobenia obyčajného človeka s jeho bežným
vedomím a prízemnými úzkopraktickými cieľmi. Jeho protipólom je ríša svetových
dejín, ktorých subjektom je človek, idealizovaný do polohy teoretika, vybaveného
vedeckým poznatkami o spoločenských zákonoch a uskutočňujúcemu svoju činnosť
na ich základe. Niet divu, že sa v týchto reláciách každodenný život dostával
do pozície čohosi podradného, čo nestojí za pozornosť "veľkej" vedy. K
tomu ešte prispieva skutočnosť, že aj napriek svojej vonkajšej neregularite,
keď už nie monotónnosti, každodenný život ťažko podliehal schematizácii
pomocou "vedeckých" zákonov, alebo "funkčných" a "kauzálnych" závislostí,
ktorými zvykla pracovať sociologická veda. Preto dávala prednosť pomerne
prázdnej a odľudštenej abstrakcii "sociál nych vzťahov" pred pokusom o
vedecké usporiadanie neprehľadnej oblasti každodenného života." 8
Ono "podradné bežné vedomie obyčajného človeka", ktoré
mu ideológovia socializmu neprikladali veľký význam, sa v rámci improsúťaží
spontánne dralo na povrch - a to za asistencie vďačného potlesku. Proti
odľudšteným abstrakciám, ktorými v tom čase denno denne kŕmili ľudí, sa
postavil zá zrak individuálnej kreativity. Svojim spôsobom boli improsúťaže
divadelným predobrazom, "predmetaforou" improvizovaných stretnutí na štadiónoch
a námestiach v novembri 1989. A určite nie je náhodné, že rok 1985 bol
aj rokom začiatku sovietskej perestrojky.
A kto vyhrával v rámci súťaží v divadelnej improvizácii?
V apríli 1986 na improlige na Divadelnej fakulte VŠMU vyhrali amatéri z
divadelného súboru Úsmev. Ich predstavenia sa skladali z mozaiky zafixovaných
pohybových etúd. "Úsmeváci" mali sformulovaný vlastný názor na svet, vedeli
ho divadelne vyjadriť a precízne pointovať. Študenti herectva oproti nim
pôsobili ako osobnostne nevyhranení, lebo zvykli hrať podľa inštrukcií
(autora dramatického textu, režiséra, pedagóga).
Ďalšou výhodou "úsmevákov" bola ich typová vyhranenosť.
Každý z nich bol zrastený s istým zdivadelneným charakterom. Vďaka tomu
ľahšie dosiahli súhru a ľahšie sa orientovali vo vznikajúcich situáciách.
Typy, ktoré vytvorili, pripomínali typy commedie dell'arte. Stali na Slovensku
neprekonateľnými šampiónmi v divadelnej improvizácii.
Divadelná improvizácia je považovaná za doménu ľudového
divadla a tradičnú súčasť commedie dell'arte. Preto je napokon zákonité,
že improsúťaže sa ujali práve v prostredí ochotníckeho, čiže vlastne ľudového,
a nie profesionálneho divadla.
Zaradenie improsúťaží do programu festivalu humoru
a satiry Slovenské gagy v Kremnici bolo svojim spôsobom náhodné - na začiatku
išlo o náhodný nápad a o súhru množstva okolností. Ale v podstate to bolo
logické, improsúťaže sa stali inovovaným mostíkom ľudovej smiechovej kultúry
do súčasnosti. Stali sa súdobou obdobou karnevalových veselíc, novým bláznivým
sviatkom divadelnosti a spontánnosti.
Na druhej strane, silnejúci dôraz na humornosť viedol
mnohých improvizátorov k priamočiarej komunálnej satire a k rozvíjaniu
estrádnej násilnej, a teda k planej virtuozi te. Na prelome osemdesiatych
- deväťdesiatych rokov impro-súťaže začali degradovať. Nepochybne, svoju
úlohu zohrali aj zmenené spoločenské pomery.
Ako porotca sa slovenských súťaží v divadelnej improvizácií
zúčastnil aj režisér Blahoslav Uhlár. Mal príležitosť zhodnotiť možnosti
a prípadné perspektívy spontánnej javiskovej tvorby. Vybral sa cestou,
na ktorej sa mu podarilo nástrahy planej virtuozity obísť.
ZROD UHLÁROVEJ DIVADELNEJ DIELNE.
"Tvorivá divadelná dielňa je, keď sa stretne niekoľko
ľudí, veriacich v silu divadla, ochotných vypovedať jeho prostredníctvom
o svete a pustí sa realizovať svoj cieľ, ktorého výsledkom je komunikatívny
divadelný tvar. Materiálom pre túto prácu môže byť čokoľvek - divadelná
hra, román, poviedka, výtvarný artefakt, telefónny zoznam alebo čokoľvek
iné."
Blahoslav Uhlár 9
Dvadsiateho decembra 1985 v Divadle pre deti a mládež
v Trnave malo premiéru predstavenie pod názvom Kvinteto. Inscenácia bola
venovaná brnenskému Divadlu na provázku. Uhlár sa tu predstavil ako autor
libreta i ako režisér. Táto "dvojúloha" nebola preňho nová. Od roku 1973,
keď sa v bulletine k inscenácii v kolónke "réžia" poprvýkrát objavilo meno
Blahoslava Uhlára, vtedy ešte poslucháča VŠMU, do decembra 1985 zrežíroval
vyše tridsať inscenácií. Z toho na tretine titulov sa podieľal aj ako spoluautor,
či autor predlohy, nehovoriac o jeho výraznom dramaturgicko - upravovateľskom
zástoji, hraničiacom so spoluautorstvom vo väčšine ďalších prípadov.
Kvinteto nadviazalo na predchádzajúcu Uhlárovu tvorbu,
no zároveň obsahovalo niekoľko nových aspektov. Uhlár bol známy ako tvorca
originálnych klauniád pre deti. V danom prípade tiež išlo o klauniádu,
lenže pre dospelých. Obsahovala témy, ktoré varírovali v Uhlárovej tvorbe
neustále: vzťah človeka a spoločnosti, problém moci, vzťah medzi mužom
a ženou, hľadanie zmyslu ľudskej existencie, problém umeleckej tvorby a
osudu umelca... Kvinteto sa hralo v arénovitom priestore, pričom diváci
sa spolu s hercami nachádzali na javisku, čo narúšalo bežný spôsob komunikácie
s obecenstvom v tzv. kukátkovom divadle. No nebolo to po prvýkrát, čo scénograf
Ján Zavarský, (inak tiež stály pracovník Divadla na provázku) pripravil
Uhlárovi divadelný priestor "štúdiového typu". V domácom slovenskom kontexte
najpodstatnejšou inováciou Kvinteta bol spôsob, ako inscenácia vznikla.
Uhlár podnietil hercov k aktívnemu spoluautorstvu. Libreto v danom prípade
poslúžilo len ako určitá východisková kostra. Počas skúškového obdobia
boli situácie, postavy aj text dotvárané v sérii improvizovaných etúd.
Najlepšie boli fixované a použité v inscenácii. Herci sa z interpretov
vopred zadaného textu stali spolutvorcami jednak svojich postáv, ale aj
inscenácie ako celku. Autorský postoj zúčastnených posilnil ich vzájomnú
súhru, vytvoril nový postoj k inscenácii a kladne ovplyvnil konečný výsledok.
Týmto spôsobom sa Uhlár snažil prekonať problém slovenského profesionálneho
divadla: odcudzenosť divadla divadelníkom a odcudzenosť divadla divákom.
Chcel sa vrátiť k ponímaniu divadla ako kolektívneho umenia spoločného
hľadania výpovede o svete. Východisko videl v odklone od interpretačného
modelu divadla, v ktorom sa herec vedel stať veľmi pasívnym, obmedzujúcim
sa na mechanické plnenie autorských a režijných pokynov. Predpokladal,
že aktivizácia herca, jeho premena na autora prispeje k formulácii autentickej
výpovede o súčasnosti, vďaka čomu sa aktivizujú diváci. Slovenská dráma
sa úprimnému rozprávaniu v súčasnosti vyhýbala, preto bolo nutné siahnuť
po alternatívnom spôsobe tvorby textu inscenácie. Stala sa ňou metóda kolektívnej
divadelnej improvizácie. Neudialo sa to zo dňa na deň, ale postupne.
Uhlár odjakživa smeroval k autorskému divadlu, aj ako
divadelník - amatér, aj počas štúdia réžie na VŠMU (1969 - 1974), aj po
nástupe do praxe (DPDM, od r. 1974). V podmienkach prevádzkového divadla
sa istý čas snažil o kompromisné tvorivé postupy. Inscenoval dramatizácie,
výrazne upravené hry, prípadne pôvodné divadelné scenáre, napísané na objednávku
trnavského Divadla pre deti a mládež. Na prelome 70. - 80. rokov začal
vytvárať autorské klauniády pre deti (prvá Uhlárova klauniáda Princezná
Maru mala premiéru 1. 6. 1979). Uhlárov inscenačný tím bol vpodstate dvojčlenný.
Počas pôsobenia v DPDM (1974 - 1989) ho tvoril tandem režisér Blahoslav
Uhlár - divadelný výtvarník Ján Zavarský.
Zavarský dlhé roky bol jedinou stálou Uhlárovou oporou
a spolutvorcom. Uhlár nemal svojho stáleho dramaturga, občas krátkodobo
dramaturgicky spolupracoval s rôznymi partnermi (Štrasser, Podmaka, Šulaj,
Maťašík, Fehér, na sklonku osemdesiatych rokov Juráňová, Lucký, Dlouhý,
Turok...) Často si dramaturgiu robil sám. Jeho úpravy divadelných hier,
dramatizácie, scenáre a libretá svedčia o vysokom profesionalizme.
V polovici osemdesiatych rokov došlo k postupnej radikalizácii
jeho dávnych predstáv o divadle ako o spoločnej tvorbe úprimnej kolektívnej
umeleckej výpovede. "Dlho som hľadal v divadle to, čo sa nedá vychovať,
ani naučiť, ani odpozorovať - prirodzenú oddanosť hercov divadlu... Preto
som dlho nenachádzal prirodzenú výpoveď. (...) K autorskému divadlu som
dospel najskôr cez klauniády. (...) Za prelomové predstavenie pokladám
Fintu (r.1984). Hoci táto inscenácia vznikla na základe uzavretého textu,
predstavuje medzník v spolupráci s hercami. Len po Finte som si mohol trúfnuť
inscenovať Kvinteto na základe libreta. Tam som dokázal zbaviť sa "teroru"
dramatika a v ďalších inscenáciách som sa utvrdil v tvorivom postupe úplne.
(...) hnusí sa mi, keď kolektív nevie robiť a čaká
len na príkazy a zákazy režiséra..." 10
Reakcie divadelnej kritiky na Kvinteto boli zo začiatku
veľmi protichodné, v diapazóne od nadšenia po hanu. Neskôr si inscenácia
vyslúžila viacero ocenení na divadelných prehliadkach a pohostinných vystúpeniach.
No Uhlár aj kritici naklonení jeho tvorbe, boli nútení neustále vysvetľovať
o čo ide v autorskom divadle a neustále obhajovať jeho legitímnosť a umeleckosť.
Práca Blahoslava Uhlára v druhej polovici osemdesiatych
rokov sa dá rozdeliť na dva polčasy. Za priesečník by som označila rad
udalostí roku 1988: jeho réžiu Pirandelovej hry Šesť postáv hľadá autora,
ktorá sa zmenila na definitívnu rozlúčku s interpretačným divadlom, rozchod
so scénografom Jánom Zavarským, vznik nového tvorivého tandemu Blahoslav
Uhlár - Miloš Karásek, Uhlárova a Karáskova formulácia Prvého a Druhého
slovenského divadelného manifestu.
V prvom "polčase" sa Uhlár snaží v praxi presadiť a
od skúšať model divadla - dielne, pričom sa stále drží divadla - príbehu
a divadla - slova. Prechod ku kolektívnej tvorbe divadelnej inscenácie
bez vopred zadaného textu nebol priamočiary. Jednotlivé pokusy boli sprevádzané
odbočkami. Vždy síce šlo o divadlo autorské, keďže Uhlár zakaždým figuroval
ako autor, či aspoň spoluautor literárnej predlohy inscenácie, no miera
priamej autorskej spoluúčasti hercov bola predsa len obmedzená, podobne
ako v rámci modelu interpretačného divadla. V "druhom polčase" sa už Uhlár
jednoznačne odvracia od inscenovania akejkoľvek vopred zadanej predlohy,
odvracia sa od príbehu, inscenácia po zložke textovej i vizuálnej vzniká
v priebehu skúšobného obdobia z divadelných improvizácií.
Model divadla ako dielne kolektívnej divadelnej tvorivosti
sa Uhlárovi po prvýkrát podarilo presadiť až mimo teritória profesionálneho
divadla. Pochopenie a ochotu experimentovať našiel medzi divadelníkmi -
amatérmi v súbore trnavského ochotníckeho kolektívu DISK - Kopánka.
"Súbor Kopánka sa ocitol v situácii, keď nemal režiséra
a nevedel, čo bude inscenovať. Do tejto situácie "vstúpil" Uhlár, vypočul
si náreky, spory i rôzne návrhy členov súboru, úvahy o zmysle, "stratégii
i taktike" ochotníckej tvorby (od kalkulovania pri výbere titulu až po
praktiky obsadzovania), poodhalili sa mu i rôzne motivácie, ktoré priviedli
jednotlivých členov súboru k ochotníckemu divadlu a toto všetko (po niekoľkých
dňoch debát) sa mu zrazu zdalo zaujímavejším a aktuálnejším "materiálom
pre inscenáciu, než nejaký "hotový" dramatický text. Samotný zmysel ochotníckej
divadelnej tvorby sa preňho stal tou najživšou témou a rozhodol sa, že
o tom urobí inscenáciu. A, že ju urobí aj autorsky spolu so všetkými členmi
súboru práve metódou improvizácie." 11
Výsledkom sa stala inscenácia s autobiografickým názvom
Ochotníci (premiéra 10.4.1987), ktorá výrazne rozčerila hladinu divadelného
života na Slovensku.
V praxi zahraničného divadelníctva je zvykom, že divadlo
- dielňa predstavuje viac - menej stály kolektív tvorcov s kontinuitným
estetickým a etickým programom. Blahoslav Uhlár sa svojou predstavou divadla
- dielne, spájajúcej skupinu obdobne zmýšľajúcich spriaznencov však putuje
rôznymi súbormi. Spolupracuje s amatérmi z DISKu, aj s profesionálmi v
DPDM a v UND. Po presvedčivom úspechu Ochotníkov spolu so skupinou hercov
svojho materského trnavského divadla v procese skupinových improvizácií
stvorili inscenáciu Kde je sever (DPDM, premiéra 23.12.1987). Ďalšie kolektívne
divadelné dielo sa pod jeho vedením formuje v Ukrajinskom národnom divadle
v Prešove (Sens nonsens, UND, premiéra 6.2.1988 ). Spomenuté inscenácie
vyvolali množstvo ohlasov, priniesli jeho tvorcom výrazný úspech.
Ochotníci, Kde je sever, Sens nonsens tvoria v slovenskom
divadle akoby prvú sériu inscenácií, vytvorených metódou kolektívnych improvizácie.
Ich vznik potvrdil aj využil onú vôľu k improvizácii, ktorá tak vášnivo
vytryskla v polovici osemdesiatych rokov. Uhlárovi sa podarilo preklenúť
proklamovanú priepasť medzi dvoma pólmi divadelných aktivít, medzi amatérmi
a profesionálmi, prepojiť ich v spoločnom časopriestore. Svojimi projektmi
narušil zaužívané hodnotové hranice a prispel k narušeniu sterilný ch predstáv
o pravidlách divadelnej tvorby.
Rozhodol sa rozprávať o súčasnom živote a ľuďoch bez
okolkov, odmietol ezopovskú reč podsúvania aktuálnych podtextov do cudzích
textov. Ponúkol slovenským divákom nový rýdzo divadelný text, ktorý nevzišiel
z písania, ale z hrania.
V divadle - dielni vytvoril pre tvorivých ľudí podmienky
na vyjadrenie a následovné zverejnenie spoločných životných pocitov. Všetky
inscenácie, ktoré vznikli v procese spoločných improvizácií obsahovali
až bolestne aktuálnu spoveď človeka osemdesiatych rokov. Zrkadlili morálnu
rozdvojenosť spoločnosti, každodennú manipuláciu s ľuďmi, apatiu a pasivitu
do ktorej upadli, všeobecný pocit bezperspektívnosti, stratu vlastnej identity
a rezignáciu na hľadanie zmyslu života. Obsiahli v sebe aj napäté godotovské
očakávanie čohosi neznámeho, nejasnú predtuchu akýchsi zmien, aj dezilúziu
zo života, ale aj nádej. Napokon vznik týchto inscenácií týmto spôsobom
sám o sebe potrdzoval schopnosť ľudí premeniť frustráciu na tvorivý čin,
vzoprieť sa medziam vymedzeným zhora. Boli reálnym, akčným potvrdením odvahy
nášho človeka dôstojne a dokonca s pôvabom a vtipom prekročiť umelé pravidlá.
O problémoch súčasnosti sa nehovorilo publicistickou rečou, ale jazykom
scénických metafor, vedľa vážnosti nechýbal humor a hravosť. Hoci išlo
o kolektívnu spolutvorbu, inscenácie si zachovali Uhlárov rukopis.
Počas skúšobného obdobia do popredia vystúpila tvorivá
energia ľudskej spontaneity, improvizácia pomáhala prekonávať umŕtvujúcu
klišeovitosť. Niečo obdobné sa dialo aj na improligách, lenže tam proces
tvorby bol verejný, etudy vznikali bezprostredne pred zrakom divákov. Účastníci
súťaží v divadelnej improvizácii mali k dispozícii najviac päť minút, v
rámci ktorých sa snažili vypointovať pridelenú tému, pretvoriť ju na divadelnú
výpoveď.
Uhlár so svojimi spolutvorcami sledoval náročnejší
cieľ: tvorbu ucelenej divadelnej inscenácie ako veľkej výpovede akceptujúcej
celú množinu individuálnych výpovedí. Svoju skúsenosť v istom rozhovore
neskôr zhrnul nasledovne: "Zrozumiteľnosť našich predstavení zrejme vyplýva
z toho, že sú to témy, ktorými spoločnosť žije. Tlak týchto tém vychádza
na povrch až postupne v dielenskej robote. Niektorí ich na javisko prinášajú
vedome, mnohí však podvedomo. Len čo sa v súbore zjaví nejaká téma, musím
ju vedieť pomenovať, zaradiť do širších súvislostí. Možno v tom mám na
príprave inscenácie najväčší zástoj. Podľa skúseností a hodnotovej orientácie
tému rozviniem, prípadne dopíšem časť dialógu. To čo na skúškach vzniklo
ako výsledok spontánnej, prirodzenej činnosti hercov, snažím sa zaradiť
do všeobecných rovín.
/.../ Tvorivosť môže herec prejaviť aj na celkom banálnych
podnetoch.
/.../ Možno drobnosť je niekedy odrazom čohosi významného,
môže vyjadrovať hlboké vzťahy. Od banality sa dá rozvinúť rozhovor až po
odhaľovanie identity človeka." 12
Banality každodenného života, obchádzané či zamlčované
súdobým "veľkým umením" v inscenáciách vytvorených metódou kolektívnej
improvizácie nadobúdali často až existenciálny rozmer.
Pre akékoľvek oficiálne, teda ideologizované, vykonštruované
zobrazenie života je každodennosť pre svoju živelnosť a neurčitosť neprijateľná
ako prejav "nerozumu", ne uchopiteľnosti, keďže ani spontaneita ani náhodnosť
nepodliehajú sociálnej kontrole. Skutočne, inscenácie vyrastajúce z kolektívnych
improvizácií prekonávali ideologické stereotypy a bariéry sociálnej kontroly,
pričom boli pre publikum dokonale čitateľné. Prostredníctvom banalít zhmotňovali,
ozvučovali a teda odtabuizovávali zamlčované verejné tajomstvá, rekapitulovali
aktuálny stav vecí a tým relativizovali hodnotu tzv. zaužívaných životných
právd.
Uhlár vyskúšal kolektívnu tvorbu inscenácií v troch
rozdielnych súboroch a všetky experimenty potvrdili účinnosť a komunikatívnosť
použitej metódy. Nasleduje dilema: čo ďalej? Zotrvať v sfére interpretačného
divadla, alebo sa programovo sústrediť na odkrývanie nových výpovedí prostredníctvom
radikalizácie postupov kolektívnej tvorby? Odpoveďou sa stali dva divadelné
manifesty a nové inscenácie tvorivej dvojice Uhlár - Karásek. K definitívnemu
rozchodu s postupmi interpretačného divadla došlo až po premiére Uhlárovej
réžie Šesť postáv hľadá autora.
STRHNUTÉ MASKY, ALEBO DIALÓGY S PIRANDELLOM.
"V osemdesiatom ôsmom som na Novej scéne skúšal Pirandellových
Šesť postáv, ale hoci ma tá hra nadchla, ľudí som nenadchol. Zopár razy
sa to hralo, bolo to hrozné. Theatrologická verejnosť mi to odpustila.
Ale vtedy som si povedal: nikdy viac renomovaný dramatik a renomovaní herci.
Končím."
Blahoslav Uhlár 13
Po premiére hry talianskeho dramatika Luigiho Pirandella
Šesť postáv hľadá autora (2. apríla 1988 v Štúdiu Novej scény) sa teda
Uhlár odvrátil od klasickej dramatiky a s konečnou platnosťou odmietol
interpretačný model divadla. Ešte v priebehu toho istého roku 1988 spolu
so svojim novým spolupracovníkom Milošom Karáskom skoncipoval a zverejnil
tzv. I. a II. slovenský divadelný manifest. S riadnou dávkou provokačného
radikalizmu vyhlásili súčasný stav slovenského divadelníctva za krízový.
Odmietli celú svetovú dramatiku, pretože tá nedokáže tlmočiť zložitosť
vzťahov súčasných ľudí, ani pomenovať všetko to nevyslovené a nevysloviteľné
v živote a navyše bráni vyjadrovať sa slobodne, samostatne, tvorivo. Uhlár
s Karáskom sa rozhodli skoncovať s rozprávaním príbehov. Odvrhli jednotnú
dejovú líniu, miesto nej proklamovali dekompozíciu, náhodnú voľbu udalostí,
motivickú difúznosť, polytematizáciu, nejednoznačnosť a nedramatickosť
divadelného sveta. Za základ dobrého divadla označili kolektívnu tvorbu
divadelnej inscenácie, autorské divadlo, v ktorom herec i divák sa stávajú
tvorcami. 14
Napriek tomu, že nevydarená inscenácia Šesť postáv
a extravagantné divadelné manifesty sú udalosti na prvý pohľad nesúmerateľné,
jestvuje medzi nimi nezanedbateľná vnútorná spojitosť. Réžia Pirandellovej
hry nepriniesla Uhlárovi túžený úspech, no predsa len mala pre Blahoslava
Uhlára svoj raison d'etre.
Hru Šesť postáv hľadá autora Uhlárovi nikto nevnútil,
vybral si ju sám. Rozhodol sa pre dramatický text, v ktorom dochádza k
zrážke života a umenia, tvorby a skutočnosti. Vysvitá, že život je oveľa
rozmanitejší, zložitejší, bolestnejší, nelogickejší, nespútanejší, než
aby sa dal vtesnať do rámca zaužívaných divadelných postupov. Pirandello
tu zaznamenal chaotizmus ľudského cítenia a konania: "v mojej práci zobrazenie
drámy, do ktorej sa zamieša šesť postáv, vyzerá veľmi hlučné a nepostupuje
nikdy poporiadku. Niet tu logickej postupnosti a udalosti nie sú pospájané.
To je naozaj pravda." 15
Autor "hry bez autora" názorne spochybnil hranicu medzi
ilúziou a skutočnosťou, medzi reálnym a javiskovým bytím človeka. "Všetko,
čo žije, má formu, pretože žije, a preto musí aj umrieť: okrem umeleckého
diela, ktoré žije navždy práve preto, že je formou," 16 uvažuje
Pirandello v súvislosti so "Šiestimi postavami". V hre postupne a dôsledne
relativizuje takmer všetko, akúkoľvek jednoznačnosť vrátane schopnosti
ľudí vzájomne sa chápať. Zároveň odhaľuje muky procesu umeleckej tvorby,
ironizuje a rúca zaužívané klišé. V neposlednom rade spochybňuje vžité
predstavy o dramatickej tvorbe, dramatickej situácii, dramatickej postave
a o ich javiskovom pretlmočení.
Režisérovi, ktorý sa vzbúril proti tradícii slovenského
profesionálneho divadla sa hra Šesť postáv hľadá autora mohla javiť ako
výstižná umelecká formulácia, programové zdôvodnenie vlastnej nastúpenej
cesty. Stotožnil sa s Pirandellovým textom a použil ho ako hovorcu, ktorý
mal vysvetliť okruh problémov zaujímajúcich Uhlára a naznačiť jeho ďalšie
umelecké smerovanie. Mala to byť inscenácia - manifest. Tak, ako nebol
náhodný výber textu, nebolo náhodné ani herecké obsadenie. Do hlavných
úloh Uhlár obsadil hercov, ktorí sa na sklonku šesťdesiatych rokov podieľali
na úspechu Divadla na korze, presláveného slovenského profesionálneho štúdiového
divadla. Nešlo o prázdne gesto. Uhlár patrí k pokoleniu obdivovateľov Korza,
k tým, ktorí si ctia, cenia a pamätajú na jeho prínos. Svojho času Korzo
vytvorilo protiváhu voči zabehaným divadelným praktikám a estetike. A to
isté, hoci po svojom, sa usiloval divadelník Blahoslav Uhlár. Navyše predpokladal,
že u hercov z ukrivdenej generácie Korza, u Stanislava Dančiaka, Mariána
Labudu a Zity Furkovej nájde viac pochopenia pre to, čo zvykneme nazývať
pirandellizmom, alebo inými slovami povedané pre pocit vykoľajenosti a
nestabilnosti bytia. Uhlár prijal hru s úctou a vážnosťou priam tragickou.
Očividne v tomto svetle vtedy vnímal aj svoju životnú situáciu. Preňho
Šesť postáv hľadá autora znamenalo viac, než hru, bol to krik srdca. Iróniou
osudu je, že uviazol v pasci, ktorú si sám nastražil, akoby pozabudol na
Pi randellove slová: "Ako si môžeme rozumieť, pane, keď do slov, ktoré
vravím, vkladám zmysel a hodnotu vecí, ako ich ja pociťujem? Na druhej
strane ten, čo počúva, vníma ich a pripisuje im nevyhnutne zmysel a hodnotu,
akú majú pre ne ho samého. Nazdávame sa, že si rozumieme, ale neporozumieme
si nikdy!" 17
Pirandello označil Šesť postáv za komédiu a v komentároch
zdôrazňoval humorné aspekty situácií. Uhlár komediálnosť potlačil, vypustil
niektoré postavy, predovšetkým madame Pace a s ňou spojený výstup v krajčírskej
dielni, skrátil text, zredukoval repliky členov divadelnej spoločnosti.
V konečnom dôsledku viacerí kritici inscenácii vyčítali nedostatok vtipu
a humoru. S prekvapením zaznamenali striedmosť používaných výrazových prostriedkov.
Postavy hľadajúce autora prišli oblečené do čierneho "väčšinou v meravom
postoji ako na skupinovej rodinnej fotografii z príležitosti pohrebu -
herci a Riaditeľ od viacerých tónov sivej až po bielu, je to teda ako kolorovaný
čiernobiely film, súdiac podľa civilného hereckého prejavu - najskôr televízny,"
písala Katarína Hrabovská. 18
Scénograf Ján Zavarský ponúkol pomerne voľný hrací
priestor doplnený elegantnými bielymi a čiernymi stoličkami a stolom. Princíp
divadla na divadle jemne naznačil tým, že ponechal odhalené reflektory
a určitý výsek podlahy pokryl doskami, sťa parafrázujúc ono okrídlené prirovnanie
scény
k doskám, čo znamenajú svet. Mimochodom, takmer po 15. rokoch spolupráce
sa Pirandello stal posledným spoločným projektom režijno - scénografickej
dvojice Uhlár - Zavarský.
Uhlár sa snažil sústrediť na drámu Otca a na intelektuálny
súboj Otca (Stano Dančiak) s Režisérom (Marián Labuda). Skutočne kládol
dôraz predovšetkým na slovné tlmočenie myšlienok. Zrejme preto sa snažil
eliminovať všetko rušivé a odvádzajúce pozornosť, vrátane humoru a vášní.
Vynechaný výstup v krajčírskom salóne možno považovať za najvášnivejší
v celej hre. Bez kontrastu smutného so smiešnym inscenácia stratila na
dynamike, stala sa monotónnou. Ďalšiu újmu utrpela v dôsledku komunikačného
skratu medzi Uhlárom a dvoma hlavnými predstaviteľmi. Výsledkom bola štandardne
profesionálna, uhladene - elegantná, no predsa len pre mnohých divákov
nevzrušivá utáraná inscenácia. Do novoscénických análov sa nezapísala ničím
mimoriadnym. Avšak pre režiséra Blahoslava Uhlára mal dialóg s Pirandellom
význam priam prelomový.
V Šiestich postavách je evokovaná situácia bezprostredného
vzniku javiskového diela, vzniku inscenácie bez autora. Postava Autora
v hre absentuje zámerne. Postavy samé prichádzajú na javisko a dožadujú
sa stvárnenia. Peripetie ich vzťahov a osudov sú bláznivo zamotané. Sú
tieto postavy výplodom fantázie, teda čímsi nepravdepodobným, alebo sú
pravdivé a reálne? Pirandello problematizuje akúkoľvek priamočiarosť myslenia,
bežnú logiku obracia naruby a dokazuje jej opak. Nič nie je také, ako sa
javí na prvý pohľad: "...pre život sa možno zrodiť niekoľkorakým spôsobom,
rozličnou formou: ako strom alebo kameň, ako voda alebo motýľ... alebo
ako žena. A možno sa zrodiť aj ako postava dramatického diela! /.../ Ak
pre nás (postavy) nejestvuje, mimo ilúzie, iná skutočnosť, mali by ste
aj vy logicky zapochybovať o svojej skutočnosti, ktorú dnes hmatateľne
pociťujete, pretože dnešná skutočnosť /.../ sa zajtra nevyhnutne zmení
na ilúziu." 19
Všetky pirandellovské paradoxy Šiestich postáv môžeme
nájsť v oných legendárnych manifestoch. Inscenácia hry Luigiho Pirandella
v Uhlárovej réžii v tichosti zhasla, zato jej odkaz obsiahnutý v I. a II.
slovenskom manifeste nadlho rozčeril vody umeleckého života na Slovensku.
Pirandello nazval zborník svojich divadelných hier Strhnuté masky. Uhlárova
radikalizácia sa takisto dá chápať ako oslobodenie sa od škrupiny konvencií
v mene ďalšieho tvorivého rozvoja.
I. slovenský divadelný manifest vznikol necelý mesiac
po premiére Šiestich postáv. Jeho záverečné vyhlásenie znie: "Zdravý rozum
je obmedzujúci". 20 Toto tvrdenie plne korešponduje s Pirandellovou
výpoveďou o kríze intelektu. V tom istom čase Blahoslav Uhlár začína opakovať
novinárom prakticky to isté v rôznych obmenách: "Ja osobne som stratil
vieru v... totálne racionálne poznanie sveta," 21 "... Prestal
som veriť, že existuje filozofický systém, ktorý môže vyložiť svet." 22
Tento paralelizmus nemožno nazvať náhodou. Ďalšia paralela sa nám naskytá,
keď si pripomenieme tvorbu významného ruského režiséra Anatolija Vasilieva.
Na sklonku osemdesiatych rokov Vasiliev v zvýšenej miere začal experimentovať
s možnosťami improvizácie v procese tvorby divadelnej inscenácie. Prvým
veľkým a úspešným pokusom sa stalo svojrázne prevedenie Pirandellových
Šesť postáv hľadá autora (Škola dramatického umenia, Moskva, jeseň 1987).
Režisér so svojimi spolutvorcami znásobili fragmentárnosť hry a zdôraznili
autentickosť postáv.
Súbežný záujem dvoch režisérov, experimentujúcich s
možnosťami divadelnej improvizácie o tú istú hru svedčí o určitej vnútornej
logike veci. Anatolij Vasiliev však neodvrhol literatúru, naopak, jeho
improvizácie sa opierali o kvalitné literárne i filozofické texty od Dostojevského
a Platóna.
PREVRÁTENÁ REALITA.
"...rád všetko kazím, obraciam v protiklady..."
Blahoslav Uhlár 23
Prostredníctvom réžie Pirandelovej hry chcel Blahoslav
Uhlár vyrozprávať svoje veľké pochybnosti o pravdivosti skutočnosti, pochybnosti
o tom, čo je vlastne realita a čo ilúzia. Relativizácia reality nesie so
sebou relativizáciu zaužívaných hodnôt a prirodzených cenností a teda aj
relativizáciu tzv. zdravého rozumu. Stade je iba krôčik k zmene uhla pohľadu
na život a na svet, k prevráteniu reality. V tej chvíli sa začína hlásiť
o slovo ľudová smiechová kultúra.
Uhlár využíval improvizáciu predovšetkým pri skúškach
a už pomenej na javisku. Nedá sa teda povedať, že by priamočiaro oživoval
tradíciu ľudového improvizačného divadla. Je ho videnie a zobrazenie sveta
prezentované v sérii inscenácií z dielne kolektívnej tvorby ako aj iné
divadelné aktivity dokladajú súvzťažnosť s ľudovou smiechovou kultúrou,
s karnevalmi, sviatkami bláznov a pod. Túto spojitosť Uhlár neproklamuje.
Spontánne oživuje v novom kultúrno-sociálnom kontexte modernými prostriedkami
archetypy ľudovej kultúry. Pritom neprestáva byť intelektuálom odchovaným
v mestskom prostredí.
V tradíciách ľudovej smiechovej kultúry je prevracať
zaužívanú všednú hierarchiu hodnôt, namiesto ktorých sa dosadzuje alternatívny
obrátený poriadok vecí. Ľudový sviatok, zábava predstavuje rub všedného
dňa, je jeho alternatívou obracajúcou všetko naopak, hore nohami, nastoľuje
slobodu a inakosť. S tým súvisí parodizácia oficiálnych inštitúcií, obradov,
jazyka, zdôrazňovanie všetkého, čo bežne býva potlačované. Miesto rozumu
víťazí nerozum a vlády sa v čase zábavy ujímajú šašovia a blázni. Namiesto
skromnosti a zdržanlivosti sa presadzuje vo všetkom hojnosť a bezuzdnosť.
Prevrátený svet umožňuje priechod dlhodobo nahromadenej, potlačovanej ľudskej
energie, všetkého druhu, vášní, tesnosti, agresivity... Všetko sa obracia
naruby v priamom aj v prenesenom, metaforickom slova zmysle, pričom nové,
iné, prevrátené, protikladné hodnoty sú zdôrazňované až hyperbolicky. Hranice
slušnosti sú dôsledne prekračované. Alternatívna hierarchia hodnôt zviditeľňuje
obrátený, snový svet, umožňuje rozvíjanie situácií, v ktorých sa fantázii
medze nekladú.
Inscenácie, vyrastajúce z kolektívnych improvizácií
obracali naruby na Slovensku zaužívané inscenačné postupy. Vďaka uvoľnenej
spontaneite tvorcov bol daný priechod potláčaných pocitov, túžob, názorov,
tém... Ich zobrazenie nebolo priamočiare, ale štylizované, metaforické,
často až snové, ireálne.
Už v prvej autorskej kolektívnej výpovedi Ochotníci
Uhlár "prestrihával" realistickú rovinu rozprávania o pokuse ochotníckeho
divadelného súboru inscenovať Gogoľovu Ženbu "svojskými intermezzami, medzihrami,
štylizovanými baletno - pohybovými ilúziami, ktoré nielen dodávajú inscenácii
osobitý tvar a rytmus, ale majú aj hlboký význam noetický, akoby sa v nich
zhmotňovala potenciálna divadelná fantázia súboru a Ochotníci nie sú len
akýmsi opisným "civilistickým" záznamom momentálnej krízy určitého kolektívu
ľudí... nie sú len reportážou, ale aj metaforou." 24
Rámcové situácie inscenácií Kde je sever a Sens nonsens
tiež boli metaforou: no metaforou ukotvenou v dobových problémoch, či už
išlo o rekapituláciu hierarchie hodnôt rôznych generácií (Kde je sever),
alebo o úvahu o umŕtvujúcej sebaodcuzenosti ľudí, o strate vlastnej identity
a strate zmyslu života. Na dverách neznámej čakárne, v ktorej neznáma sila
prinútila rôznych ľudí zamyslieť sa nad zmyslom svojho života bolo magické
číslo 88. Okrem symbolických asociácií malo aj reálny význam: s faktografickou
presnosťou zaznamenávalo rok vzniku inscenácie, o ktorej je reč: Sens nonsens
- 1988. Doba sa inverzne zračila v zrkadle, prevrátením reality sa zdôraznila
jej ukrývaná tvár: kríza spoločnosti.
Už samotný názov inscenácie Sens nonsens poukazuje
na zrážku protikladov, na relativizáciu hodnôt, na možnosť prevrátiť poradie
zmyslu a nezmyslu. Chronologicky ide o prvý spoločný tvorivý projekt Blahoslava
Uhlára a Miloša Karáska. Zdá sa, že práve Karáskovým pričinením ľudová
živelnosť, hravosť, nespútanosť a invenčnosť vstúpili do popredia oveľa
významnejšie, ako predtým. Začínajúc inscenáciou Sens nonsens až do začiatku
deväťdesiatych rokov je Miloš Karásek najbližším Uhlárovým spolupracovníkom.
Spolu putujú rôznymi súbormi, spolu formulujú znenie divadelných manifestov.
Karásek sa podieľa na "zimprovizovaných" projektoch ako výtvarník, nápadmi
prekypujúci spoluautor. Tvorba tvorivej dvojice Uhlár - Karásek predstavuje
sériu divadelných provokácií. Do konca osemdesiatych rokov sa spolupodieľali
na príprave inscenácií: A čo? (DISK Trnava, premiéra 29.4.1988), Ocot (UND
Prešov, 15.12.1988), Tanap (DISK, 18.3. 1989), Predposledná večera (DPDM
Trnava, 30.6.1989) a na množstve dielní autorského divadla, organizovaných
po celom Slovensku. Ich provokácie sú zámerné, často majú až škandalóznu
príchuť. Škandalizácia znamená radikálne zrušenie kolobehu všetkého obyčajného,
bežného, zaužívaného, nudného... Uhlár, Karásek a ich spolutvorcovia uvádzajú
do života novú divadelnú realitu a každý nový krok na ceste cieľavedomého
ničenia všetkých divadelných konvencií prezentujú ako sviatok. Dodávam,
že sviatok šokujúci, teda akýsi antisviatok, sviatok naruby.
Skvelou ukážkou novodobého prevracania reality sú obidva
slovenské divadelné manifesty. Sú provokáciou, bláznením, majú šokovať.
Manifesty využívajú odbornú terminológiu spôsobom, ktorý vedie k parodizácii.
Hromadením cudzích slov zámerne vyvolávajú dojem nadsadenosti až pseudovedeckosti.
Stačí si pripomenúť úvodnú vetu I. slovenského divadelného manifestu: "Súčasná
dráma v svojej kauzálnej konzekventnosti a fabulačnej závislosti nemôže
reflektovať komplikovanosť interpersonálnych relácií, permanentnú variabilizáciu
reality, nemôže vyjadriť to metaverbálne a doteraz nepomenované, čo determinuje
sociálnu interakciu súčasníka." 25 Jadro výpovede smeruje k
odmietaniu súčasnej divadelnej reality. Výpoveď je náročky vyjadrená komplikovanými
výrazmi, obsahuje výsmech pojmového aparátu odborníkov na divadlo. Je to
svojrázna rebélia proti byrokratizácii umenovedy a divadelnej reči vôbec.
Vzbura proti tzv. oficiálnemu odbornému jazyku divadelnej kritiky. A nielen
divadelnej kritiky. V závere II. slovenského divadelného manifestu sú vedľa
seba zoradené tri heslá: "slobodu hercom, slobodu divákom, svetu mier."
26
Pochopiteľne chýbajú obligátne výkričníky. Socialistické propagandistické
heslá sú ironizované a teda pretvorené.
Pohrávanie sa s ideologickými heslami, premena zmyslu
na nezmysel, sarkastické odhaľovanie absurdnosti oficiálnych sloganov,
bolo a zostalo obľúbenou súčasťou Uhlárových kolektívnych projektov. Napríklad
v inscenácii Kde je sever herci viackrát použili slovný balast svojej doby
aby charakterizovali jej vyprázdnenosť. Občas sa pohrávali s heslami ako
s mechanickou výrobnou sériou: žijeme v krásnej dobe, všetci ľudia budú
bratia, budú bratia všetci ľudia... V inscenácii A čo? ľudia, ktorí predchvíľou
popadali, lebo sa pošmykli na hrachu, hľadajú kolektívnu oporu a aj ju
nachádzajú v dvoch žrdiach. Vykľuje sa z nich transparent, na ktorom je
jediné slovo: HESLO.
Výsledky kolektívnych divadelných improvizácií vytvárali
mozaikovitý obraz vyšinutej doby. Podobne, ako v reči bláznov sa ako riava
v rýchlom slede za sebou valia slová, tak sa na divákov "valili" rôznorodé
výstupy a javiskové obrazy. Príhovory bláznov prekypujú na pohľad nesúrodými
myšlienkami, elementárna postupnosť je potlačená, rečník pletie piate cez
deviate. Program divadelnej dekompozície a polytematizácie v praxi vyzeral
obdobne. Tvorcovia miešali rôzne štýly, žánre, postupy: pantomímu, spevohru,
recitáciu, klauniádu, činohru, masové výstupy, sóla, divadlo výtvarného
znaku, zvuky, svetlo, divadelný civilizmus i divadelnú štylizáciu, dokonca
cudzie reči, atď., manifestačne odmietli príbeh...
Ľudová kultúra smeruje k telesnosti, biologizmu, vulgarizácii,
umožňuje ventilovať ľudskú agresivitu. To všetko, niekedy s úsmevným nadhľadom,
inokedy s krutým groteskným úškľabkom, bolo v hojnej miere zastúpené v
kolektívnom autorskom divadle iniciovanom Uhlárom a Karáskom.
V duchu prevrátenej reality boli spochybnené obvyklé
autority aj mýty, či už šlo o shakespearovskú balkónovú scénu z Rómea a
Júlie, biblické reminiscencie, alebo o slovenského národného hrdinu Jura
Jánošíka. Najväčšieho spochybnenia sa však dostalo vtedajšej oficiálnej
interpretácii doby. V pamäti mnohých divákov utkvel veľavravný výstup z
inscenácie Ocot: od jedného po druhý koniec javiska sa ako šnúra tiahol
rad prísne oblečených mužov a žien oficiózneho vzhľadu. Všetci, sťa rečníci,
držali roztvorené dosky s "textom", zároveň však vypúšťali na publikum
nefalšované mydlové bubliny.
V poslednom "predrevolučnom" kolektívnom divadelnom
projekte, ktorý vznikol v dielni Divadla pre deti a mládež v Trnave vyvrcholil
protestný postoj voči súdobému režimu. Inscenácia Predposledná večera sa
stala poslednou Uhlárovou prácou v trnavskom divadle. V roku 1989 odchádza
za interného režiséra prešovského Ukrajinského národného divadla.
Predposledná večera mala podtitul "Óda na obmedzenú
suverenitu s obmedzeným dosahom. Venované svetlej pamiatke neznámeho štátnika."
a komplikované žánrové určenie "polytematická plusquamdekompozícia." Samozrejme,
biblické motívy boli pretvorené na nepoznanie. Miesto svätcov zaujali akísi
úradníci - upíri. Schyľovalo sa ku koncu jednej epochy, večera sa zmenila
na kar, potenciálni diváci dostali ako pozvánku smútočné oznámenie. Bolo
to morbídne, bol to šok. Premiéra sa konala na konci júna 1989. Ako vysvitlo
o pár mesiacov, bláznivá vízia trnavských spolutvorcov bola víziou prorockou.
Kritik Stanislav Vrbka na margo inscenácie poznamenal:
"Pozeráme sa do zrkadla a v tragigrotesknom obraze vidíme čosi horšie ako
gogoľovské rypáky" a dodal "Predposledná večera je metaforou ponajprv duchovného
a potom aj fyzického kanibalizmu." 27
Morbídny hedonizmus Predposlednej večere priam nabáda
k paralelám s motívmi Rablaisovho diela a slávnej Bachtinovej štúdie o
ľudovej kultúre stredoveku a renesancie.
Súčasťou karnevalových radovánok prevracajúcich svet
hore nohami boli paródie súdnych procesov. V Predposlednej večeri sa pred
zrakmi divákov nečakane zbehne súd, tzv. skutková podstata činu je neznáma.
Isteže je namieste asociácia s monštruóznymi stalinskými procesmi. Zároveň
však ide o ukážkový príklad životaschopnosti a trvácnosti archetypov ľudovej
kultúry. Stačí citovať aspoň záver tohto divadelného súdneho pojednávania:
"MM: Kto je nevinný - bude potrestaný. GŠ: Prosím vás, majte zľutovanie.
Veď za čo ja môžem? Mala som tri roky, keď sa vyvíjala zem. Keď som bola
na prvom prijímaní oddelila sa Amerika od Európy. S pionierskou šatkou
na krku som pozerala na lietajúce jaštery, a keď sa vzpriamila opica, nemala
som ani osemnásť rokov. Za čo ja môžem? Mám zaprieť svoje detstvo, svoju
mladosť? Veď by mi neostalo nič, nič! Prečo by som potom žila? EJ: Obžalovaná
Gertrúda sa odsudzuje: za nesprávny vývoj zeme, za oddelenie Ameriky od
Európy, za lietajúce jaštery a za predčasné vzpriamenie opice - na trest
najvyšší." 28
Improvizácia predpokladá uvoľnenie, zbavenie zábran,
rôznych umelých nánosov aj autocenzúry. Bezprostrednosť momentálnych nápadov
odhaľuje to, čo je v ľuďoch hlboko zakorenené, či už ide o určité archetypy
alebo tradíciu.
Uhlár s Karáskom oživili karnevalové veselie v novodobej
podobe najmä v rámci legendárnej KPB z produkcie tzv. Paradivadelnej spoločnosti.
Ale to už je začiatok deväťdesiatych rokov druhého tisícročia nášho letopočtu.
KOKETNÝ AGNOSTICIZMUS BLAHOSLAVA UHLÁRA.
"Postmodernizmus je mŕtvy."
Miloš Karásek, Blaho Uhlár (II. slovenský
divadelný manifest)
"...prestal som veriť, že existuje filozofický systém,
ktorý môže vyložiť svet. Ja sám nie som schopný vo svojej práci vybudovať
pevný systém, bojím sa ho..." Blahoslav Uhlár 29
Tvrdenie o smrti postmodernizmu aj Uhlárove opakované
vyhlásenia o nepoznateľnosti sveta prostredníctvom racionálneho myslenia,
vedy, sú vo vzťahu k jeho vlastnej tvorbe napoly pravdou a napoly omylom.
Divadelný umelec Blahoslav Uhlár sa v svojich početných
inscenáciách prejavil ako režisér - filozof, ktorý od pokusu o racionalistické
uchopenie sveta prešiel k rezignácii na možnosti vedeckého poznania reality,
k agnosticizmu. Agnosticizmus Blahoslava Uhlára si však dovolím charakterizovať
ako koketný, pretože napriek pesimistickým vyhláseniam o nemožnosti poznania
a pochopenia sveta Uhlár neprestáva tvoriť. A každá nasledujúca inscenácia
je vlastne ďalším krokom na ceste poznania.
V oblasti filozofie je Uhlár, podobne ako nejeden intelektuál,
jednoducho vzdelaným laikom. Najväčším paradoxom však je, že napriek filozofickému
amaterizmu môžeme tvorbu režiséra Blahoslava Uhlára vnímať ako svojráznu
ilustráciu vývoja filozofického a sociologického myslenia 20. storočia
a východiská Uhlárových inscenácií môžeme porovnávať s východiskami postmodernej
filozofie. Postmodernizmus vo vzťahu k Uhlárovi je teda mŕtvy iba na papieri.
Dá sa predpokladať, že by Uhlár nepoprel prinajmenšom
filozofické názory Michela Foucaulta. Súhlas s Foucaultovou filozofiou
je totiž imanentne prítomný v Uhlárových proklamáciách, rozhovoroch, tvorbe...
Tvrdenia I. a II. slovenského divadelného manifestu aj ich praktické naplnenie
v divadle sú príliš príbuzné Foucaultovým tvrdeniam, napr.: "Základnými
pojmami, ktoré sa dnes presadzujú, už nie sú pojmy vedomia a kontinuity
(spolu so súvzťažnými problémami slobody a kauzality), ba nie sú nimi ani
pojmy znaku a štruktúry. Sú nimi pojmy udalosti a série, späté s hrou pojmov
regularity, náhody, diskontinuity, závislosti a transformácie /.../.
... filozofia udalosti by mala postupovať na prvý pohľad
paradoxne smerom k materializmu netelesného." 30
Pridajme k tomu Foucaultom presadzovaný záujem o udalosti,
ktoré kedysi veda považovala za okrajové, záujem o bezprostrednú pôvodnú
skúsenosť človeka, snaha vyčítať zo všetkých faktov "osobitný a možno aj
originálny problém s nimi spätý" 31, pridajme kritiku "logofóbie",
jeho spochybňovanie diktátu tzv. zdravého rozumu, ktorý potláča všetky
prejavy inakosti. Alebo obľúbené tvrdenie postmodernej filozofie o stratenej
vierohodnosti veľkých rozprávaní (napr. Lyotard), vytvárajúcich priamočiary,
neúplný obraz sveta...
Uhlár začínal ako režisér - moralista, vyznávajúci
racionalizmus myslenia. Nezriedka si na javisku modeloval situácie, prostredníctvom
ktorých skúmal mechanizmus životných vzťahov, súvislosti medzi človekom
a dejinami, slobodou a násilím, umením a realitou, individuálnym a spoločenským
svedomím, odhaľoval dôvody a následky manipulácie... Býval vo svojich súdoch
kategorický, uňho sa jednotlivec nemohol vyhovárať na tlak doby, musel
za všetko niesť osobnú zodpovednosť. Uhlár je svojim spôsobom maximalista.
Otázky, ktoré si vo svojich inscenáciách kládol, by
sa celkom foucaultovsky dali zhrnúť do troch okruhov, o ktorých filozof
povedal: "Pokúšal som sa určiť tri veľké typy problémov: problém pravdy,
problém moci a problém individuálneho konania." 32 Výsledky,
ku ktorým sa Uhlár prepracoval skúmaním týchto problémov asociujú Foucaultovu
filozofiu. Vari ku každej svojej vlastnej autorskej, či kolektívnej inscenácii
by si mohol nájsť motto v diele tohto významného francúzskeho filozofa.
Napríklad aj takéto: "Zo všetkých filozofických problémov je možno najnepochybnejší
problém prítomného času a toho, čo sme v tomto okamihu.
Úlohou dnešných dní možno nie je odhaliť, čo sme, ale
odmietnuť, čo sme.
... Odmietaním toho druhu individuality, ktorý nám
bol po stáročia vnucovaný, musíme presadzovať nové formy subjektivity."
33
"Foucault odmieta prirodzené hranice, odmieta prirodzené
postavenia a samu prirodzenosť" 34, Uhlár odmieta tzv. prirodzené
hranice divadelného umenia a tvorby, snaží sa o ich prekročenie. Vďaka
tomu posúva slovenské divadlo vývojovo dopredu, pomáha mu priradiť sa bez
komplexov z malosti, provinčnosti, či zaostalosti k veľkej medzinárodnej
divadelnej rodine.
Postmoderná filozofia venuje veľa pozornosti kríze
vedy v 20. storočí. Uhlár sa zo zástancu racionálneho myslenia zmenil na
skeptika, vede viac neverí. Svoj skepticizmus zo slov mení na divadelné
činy. Filozofia posledného dvadsaťročia skúmajúc človeka si začala oveľa
viac všímať náhodu, neregulérne udalosti atď. Blahoslav Uhlár ako režisér
- filozof pri skúmaní života prostriedkami divadelného umenia siahol po
"alogickom", "náhodnom", "neregulérnom" spôsobe tvorby: kultivuje improvizáciu.
Možno nechtiac sa dostal na úroveň filozofického myslenia svojej doby.
Možno vycítil podstatu jedného z tvrdení postmodernej filozofie: "Na to,
aby sa uplatnili nové idey, nové teórie, musí byť rozum na istý čas odstavený."
35
POZNÁMKY:
1./ EDUS 1., Bratislava 1989, s. 521.
2./ Mistrík M. Manifesty režiséra Blaha Uhlára, Slovenské
divadlo 1989, č. 4, s. 481 - 503 .
3./ Čechov M. Literaturnoje nasledije, tom 2, Moskva
1995, s. 235.
4./ Janovcová E. Vzhůru k světovému poháru v divadelní
improvizaci, Scéna, Praha 1985, č. 6.
5./ Slovíková B. v rubrike Miesto pre problém, Javisko
1989, č. 5, s. 298.
6./ Napr. téma O piatej ráno je ešte svet v poriadku
- bola nezávisle na sebe vyžrebovaná na dvoch improligách a dve rôzne družstvá
ju zakaždým interpretovali významovo podobne: ako rozpor medzi skutočným
myslením ľudí v ich privátnej sfére (do piatej ráno) a klišéovitou pretvárkou
na verejnosti (po piatej hodine rannej).
7./ Na prvých improsúťažiach napr. boli vyžrebované
takéto témy: Náš človek vo svete, Dnes platím ja!, Výlet do Monte - Carla,
Mestská hromadná doprava, Slováci nepijú (Sci-fi v opustenej krčme), Však
počkajte, Japonci, ešte sa prídete k nám učiť!, O piatej ráno je svet ešte
v poriadku...
Viď: Vizár D.: Dobre trafené zagágali, Javisko 1985,
č. 12, s.650 - 656., Gulíková Z.: Tretia obdoba súťaže v improvizácii,
Javisko 1986, č. 4, s. 164 - 166., Vizár D.: Dostať sa viac na vzduch,
Kremnica '86, Javisko 1987, č. 1, s. 13 - 16.
8./ Alijevová D.: Každodennosť ako objekt sociologického
skúmania, čas. Sociológia 1987, č. 4, s. 395.
9./ Bulletin inscenácie Kde je sever, DPDM v Trnave,
premiéra 23. 12. 1987.
10./ Dielne podnetov. Rozhovor Marty Rechtorisovej
s Blahoslavom Uhlárom., Dialóg 1989, č. 21, s. 8.
11./ Porubjak M.: Najprv zaujatie témou až potom hľadanie
tvaru., Javisko 1988, č. 2, s. 97.
12./ Dielne podnetov ...
13./ Stokovitost aneb Blaho Uhlár se spovídá. Rozhovor
Anny Gruskové s Blaho Uhlárem. In: Svět a divadlo 1992, Praha, č. 5, s.
56.
14./ I. a II. slovenský divadelný manifest. In: Blaho
Uhlár. Katalóg Ústavu umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie, Bratislava
1990, s. 8, 9.
15./ Pirandello L.: Ilúzia a skutočnosť, Bratislava
1972, s. 550.
16./ tamže, s. 549.
17./ tamže, s. 494.
18./ Hrabovská K.: Hlavolam hľadal riešiteľa, Film
a divadlo 1988, č. 17, s. 10.
19./ Pirandello L.: cit. dielo, s. 488, 528.
20./ I. slovenský divadelný manifest, In: Blaho Uhlár..,
s. 8.
21./ Muchová E.: Odlišnosť vítaná, Večerník, 26.5.1989,
s.6.
22./ Krénová M.: Na slovo s Blahom Uhlárom, Slovenské
pohľady 1992, č. 1, s. 113.
23./ Tamže, s. 115.
24./ Porubjak M.: Najprv zaujatie témou..., s. 99.
25./ Blaho Uhlár. Katalóg..., s. 8.
26./ tamže, s. 9.
27./ Vrbka S.: Uhlárova rozlúčka, Dialóg 1989, č.
20, s. 5.
28./ Uhlár B. a kol.: Predposledná večera. 1989, rukopis
s. 31.
29./ Krénová M.: c.d., s. 113.
30./ Foucault M.: Rád diskurzu. In: Za zrkadlom moderny.
filozofia posledného dvadsaťročia, Bratislava 1991, s. 40, 41.
31./ Foucault M.: Prečo študovať moc: otázka subjektu.
In: Za zrkadlom moderny, s. 44.
32./ Foucault M.: Návrat morálky. In: Za zrkadlom
moderny, s. 54.
33./ Foucault M.: Prečo študovať moc... , c. d., s.
52.
34./ Marcelli M.: Foucault a pojem moci. In: Aspekt
č. 2 - 3, 1995, s.
35./ Feyerabend P. K.: citované podľa zb. Za zrkadlom
moderny, s. 168.

|