|
Dária F. Fehérová Liečivý wellness v stoke a iné bahnenia Stokárske augustové trojdnie bolo neklamným znakom, že divadelné prázdniny sa končia. V čase, kedy sa ochotníci veselili na Scénickej žatve, bratislavské publikum mohlo po letnej pauze saturovať túžbu po divadelnom zážitku (sic) práve v divadle Stoka. Nebol to festival, skôr (seba)prezentácia, štart do novej sezóny, ale aj šikovný marketingový ťah osloviť publikum, ktoré má chuť aj na niečo iné ako pompéznu produkciu Letných shakespearovských slávností. A že sa publikum Stoky mení? V prvý večer tam nesedel nik, koho by som osobne poznala. Nostalgickí spomínači na starú Stoku sa vymenili za generáciu čerstvých divákov, ktorých baví Stoka taká, aká je teraz. O heREREREctve Po prvom predstavení, ktoré sa volalo Rerere, som sa v duchu vrátila k diskusii s Milom Juránim, ktorý sa pri príležitosti spomínania na 25 rokov Stoky zamyslel, nakoľko tento spôsob tvorby ešte môže byť inovatívny a bude divákov zaujímať. Tieto úvahy mimoriadne dobre zapadli do súvislostí tejto inscenácie. Totiž názov Rerere je už ako znak či skupina písmen sám v sebe zacyklený. V emailovej komunikácii to môžeme interpretovať ako odpoveď odpoveď odpoveď, či replay, rewind, všetko slová spojené s návratom späť. Rerere je také opakovanie. Herci, ktorých poznáme, situácie, ktoré poznáme, väčšinou s podarenou pointou alebo vedené k absurdnu, raz vtipnejšie, raz menej, raz akurát, raz pridlhé... Scéna pripomína mreže či notovú osnovu, hlavičky hercov spoza nej vykukujú ako noty nejakej veselej pesničky. Ďžaburiny, výkaly, pseudodialógy, úzkosti, fóbie – slová z popisky k Rerere, ktoré sedia aj na ostatné inscenácie. Doba sa nemení, Rerere je jej pomerné zábavný obraz. Príjemným objavom bola pre mňa herečka Lenka Libjaková. Napriek tomu, že hrala už v predchádzajúcich dvoch „Stokách“ (Kritérium a Intim), nezanechala výraznejší dojem. Rerere bolo ako tieto dve spomínané inscenácie založené najmä na slove, ale Lenka Libjaková sa pohrala s jednotlivými typmi, ktoré interpretuje a dodala každému špecifický výraz. To sa týka nielen tejto inscenácie, ale dojem, ktorý zanechala hneď po svojom prvom výstupe (dôsledne ako kačica cez nos vyslovovala najmä niečo ako „ne“), pokračoval aj vo Wellnesse a Projektile. U ďalších hercov sa jeden konkrétny typ, založený predovšetkým na vonkajších znakoch a prejavoch herca či herečky, zjavuje pravidelne v každej inscenácii. Svoj typ má i Libjaková, ale počas tohto trojdnia ukázala viac polôh a hereckej dispozície ako ostatní, ktorí už po niekoľkých sezónach s Uhlárom pracujú s tým, čo je overené (Tilajčík, Mosný, Kollár) alebo neprejavili celú škálu svojich schopností (Pokorný, Halcinová). A hoci sa režisér opakovane vyjadril, že prvá Stoka bola zložená z nehercov a títo herectvo (podľa neho nanešťastie) vyštudovali, nie je tu o autentické a privátne vyjadrenia núdza a na druhej strane, sú situácie, v ktorých je výhodou, keď sú herci študovaní. Napríklad taký Wellness.
Štokholmský syndróm Wellness sa hral druhý v poradí a azda aj to je jedným z dôvodov, prečo bolo tak zaťažko obsedieť tretí deň na Projektile. Wellness je krvavý kúpeľ (i doslova, po celý čas zo stropy kvapká červená tekutina), váľanie sa vo vlastnom bahne, studená sprcha, bolestivá masáž. Tvorcovia deklarujú, že je to po prvý raz, keď politika vstúpila na javisko Stoky. Celková atmosféra inscenácie pripomínala inscenáciu ochotníckeho divadla Disk z Trnavy Nádych. No jednotlivé výstupy naberali oveľa dramatickejší spád a narozdiel od iných inscenácií, kde sú radené jeden za druhým bez súvisu, tu smerovali ku konkrétnej, hrozivej pointe. Divadelných pamätníkov by určite zamrazilo, keby videli posledný obraz Wellnessu - ako invalidný Kristus v okovách dostane do rúk palicu, kým sa spieva „Kto jak Slovák cíti, nech sa šable chytí...“ a dokola krúži mercedes na diaľkové ovládanie. Tento výstup intenzívne pripomína legendárny obraz z tesne predrevolučnej inscenácie Disku TANAP (1989), v ktorom počas piesne V dolinách na prázdnu scénu vyšli hračkárske tanky a pomaly-pomaličky sa viezli smerom k publiku až na koniec javiska a popadali dolu. Wellness nie je séria uzatvorených výstupov. Tu sa prelínajú navzájom, odvolávajú sa na seba a opakujú sa. Niekoľko výstupov patrí Tomášovi Pokornému, ktorý hučí do divákov básničky pre deti (napr. Žabiatko). Kulisu mu tvorí samoukrižovaný Kristus. Zneužitie náboženstva na propagovanie svojich ideí je silnou témou inscenácie. Pokorný svojimi ideami atakuje publikum, kričí detské veršovanky, predsa čím hlasnejší bude, tým viac ľudí presvedčí. Bez ohľadu na obsah. Má bielu rukavičku, ako mím alebo cvičiteľ zvierat, ktorou diriguje, máva i nenápadne hajluje. Sme svedkami variácií na demagógiu, v zábavno-tragickej podobe, vo výtvarne pôsobivých obrazoch, s úsporným použitým slov na vyjadrenie len toho najnevyhnutnejšieho. Na prvý pohľad vtipný výstup študentky, ktorú jej učiteľ obťažuje pri nesprávnom vyslovení slova je hlboko tragický, môže byť vyjadrením osobnej skúsenosti, ale aj všeobecnou definíciou manipulácie a strachom pred autoritami. Každý znásilňuje a je znásilňovaný silnejším a bojí sa povedať, že cisár je nahý. Viac výstupov pôsobí na prvý pohľad ako privátna spoveď, napríklad línia, ktorú vedú dve ženské predstaviteľky: obe skončia polonahé, každá v iných súvislostiach (pri jednej muži plačú,druhú považujú za svoj majetok) a majú svoju hodnotu aj vtedy, ak si v nich človek prežije osobnú katarziu. Ale všetky sú súčasťou jednotného celku, v ktorom základná devíza tohto typu divadla – autentickosť – ustúpila v prospech umeleckého vyjadrenia zásadných myšlienok. V Stoke nič nie je tabu, použitie nahoty na provokáciu publika či len tak, lebo sa môže, je bežné. Niekedy to je aj samoúčelné a otravné, ako v inscenácii Projektil, v ktorej sa pod antickými tógami hercom črtajú penisy. Wellness nahotu ponúka ako provokáciu, vyrušenie, zneistenie, potupenie, demonštráciu slabosti. Kolektívna improvizácia takmer bez slov si vyžiadala aj kolektívnu spoluprácu na javisku. Nie sú to herci, sú to skôr účinkujúci. Až na malé výnimky vstupujú do situácií s neutrálnou maskou. A ak v Projektile a Rerere si Tomáš Pokorný nesie svoj typ povrchného mača, tu miernym pokrčením ramien a predsunutím hlavy urobil zo svojho „recitátora“ monštrum, nedbalý krok, ironické zamávanie rukou v bielej rukavici, ktorou nakoniec všetkých drží pod krk... Dôveryhodný, priateľský, myslí národne, jazdí závodne. Poloslepé náboje Projektil je hybrid Rerere a Wellnessu. Dokonca niektoré vety a nápady použili aj vo Wellnesse (asi náhodou). Aby bolo jasné, najprv mal premiéru Projektil, potom Wellness a Rerere až na konci sezóny. Projektil obsahuje dosť slov (niekedy až priveľa), ale situácie prinášajú aj istú režijnú nadstavbu. Herci sú odetí do sťaby antických rúch a opakovane na scénu príchádza Braňo Mosný ako osud, spravodlivosť, Zeus? A hoci je evidentne zodpovedný za nejaké katastrofické udalosti, rieši iba svoje problémy. Aj tu sú jednotlivé výstupy uzavreté, no k akejsi pointe predsa len príde – zaplienkovaného Krista zožerie sfanatizovaný dav. Azda je to predobraz pointy, ktorú vložili do Wellnessu. Tento raz sú však výstupy naozaj dlhé a pokiaľ sú režijne bezpríznakové, aj nudné. V poslednom výstupe (opitý chalan balí dievčinu vesmírnym filozofovaním) sa Tomáš Pokorný improvizačne odviazal a moje vnútorné nutkanie konečne ho zastaviť potvrdil zozadu aj režisér nepokojným lusknutím. Jednoducho čo je veľa, to je veľa, dalo by sa so smiechom tvrdiť, že tu chýbal dramaturg. Nuž ale, nie každý deň je nedeľa, nie každá inscenácia musí byť Wellness. S Blahom Uhlárom je publikovaných dosť rozhovorov o metóde jeho tvorby. Hovorí, že herci neimprovizujú na danú tému, pretože ich chce mať úplne slobodných a téma už predstavuje nejaké obmedzenie. Improvizácia, voľné radenie epizód, chýbajúca jednoliata línia – opäť sa vraciam k otázke Mila Jurániho, či divadlo nebude stagnovať, resp. či sa princíp dekompozície nezunuje publiku. Projektil a Rerere sú útržkom doby. Je to názor predložený divákom a očakáva ich vlastné dešifrovanie, emocionálnu interpretáciu. Napokon každá inscenácia Uhlára je obrazom vykĺbenej doby. No musela sa vykĺbiť už naozaj priveľa, keďže Wellness nedodržiava dôsledne estetiku dekompozície. Inscenácia je tematicky zjednotená a jednotlivé epizódy gradujú k pointe, ktorá je zároveň apelom, mementom, zdvihnutým prstom, takým malým elektrošokom, z ktorého divákom stiahne zadok. Dária F. Fehérová |