doc. Dr. Jozef Pavlovič, CSc. Pojem spiritualita sa väčšinou prisudzuje náboženským štruktúram.
V univerzitnom štúdiu teológie sa spiritualita prednáša ako osobitný odbor.
Teologicky mysliaci svet sa v predmete tvorby odbornej reflexie spirituality
obracia k vlastným štruktúram. A v tom je jej základná chyba, lebo sama
seba – na svoju vlastnú škodu – vytvára z tých štruktúr tohto sveta, v
ktorých sa spiritualita identifikuje s jemným duchovným tkanivom, ktoré
buduje tento svet a jeho život. Čoraz častejšie bez cirkevnej inštitúcie.
Pravdaže, akýkoľvek proces, v ktorom sa spiritualita komunikuje, sa ihneď
socializuje, a tak aj inštitucionalizuje. Kde sú dvaja, tam vzniká inštitúcia.
Ak teda je inštitúcia prirodzeným poriadkom nášho sveta, sveta vzťahovosti
a potom aj komunikácie, o čo pôjde v tejto úvahe? O toto jedno: Tradične
vžité inštitúcie nemusia byť bezvýnimočne nositeľmi spirituality, ktorá
je hrotom evolúcie v ľudskej spoločnosti. Je tragické, že náboženské a
cirkevné zoskupenia tu zabudli čo aj len na oltár neznámemu bohu, že sa
konzervatívne uzatvárajú do seba a s ostentatívnou aroganciou si nárokujú
byť fabrikou duchovných posunov spoločnosti, pričom vyrábajú iba prefabrikáty
na zabarikádovanie seba samých ako produktov kultúry s podivne determinujúcimi
prívlastkami osvedčeného typu, akým napr. bol socialistický realizmus alebo
ľudová demokracia. S onou príkrou prívlastkovou redundanciou, ktorej sa
tak dobre darí v totalitných inštitúciách. Povedal som, že inštitúciu nemožno
obísť. Nemožno, ale možno rozlišovať: Sú inštitúcie totalitné, mocenské
a inštitúcie slobodného ducha, profétické. Prvé ubíjajú ducha a sú proti
evolučnej spiritualite. Druhé sa usilujú pohnúť špirálu vývoja dopredu,
preto sú výdychovým prúdom, v ktorom sa vyslovuje nový život.
I. GLOBÁLNE Už v 70-tych rokoch tajne ordinovaný brniansky biskup dr. F.M. Davídek, ktorý mal v tom čase ilegálnu pôsobnosť v celom Československu v duchovných veciach, vo svojich privátnych prednáškach o koncepcii teologického štúdia uvažoval o tom, že súčasťou tohto štúdia má byť kulturológia, a to práve vďaka širšiemu chápaniu spirituality ako fenoménu. Sám začal v ilegálnych štruktúrach: Ľudia z jeho okruhu sa stretali napr. v kinách na vybraných filmoch a potom v dajakých skrýšach, obyčajne v privátnych bytoch alebo chatách. Nasledovala interpretácia filmu, diskusia a prednáška s viacerými dimenziami. Vtedy Davídek po prvý raz prednášal filmológiu v rámci teologického štúdia. Touto spomienkou (aj osobnou) by som rád vyzdvihol závažnú skutočnosť, že cirkev ako náboženská štruktúra má rozvíjať, podnecovať a podporovať kultúru. V období pred Kristom bolo v starozákonnom židovstve cirkvi jasné, že pôsobenie chrámu nie je možné bez umeleckého kódu. Svedčí o tom citát z knihy Exodus (28,3): "Porozprávaš sa so všetkými, čo sa rozumejú umeniu, ktorých som naplnil umeleckým duchom..." V desiatich kapitolách tejto knihy sa do detailov opisuje výpravnosť chrámu, jeho výtvarné stvárnenie, jeho chápanie ako dramatického priestoru, všetko z funkčného liturgického a spirituálneho hľadiska. Prešli dve tisícročia od Krista - a kde sme? Nie veľmi ďaleko. A to už cirkev mala vychádzať spoza chrámových múrov a byť stále viac "v duchu a v pravde". No ale dnes vieme aspoň to, že spiritualita, vo svojej podstate duchovná aktivita ľudstva, nemôže sa ničím uzavrieť. Ak je skutočná, je slobodná, a tak jej šíriteľom nie sú len ordinovaní ohlasovatelia, ale aj umelci a vedci. Aj oni sú prorokmi. Ba niekedy sú nimi viac, ako Kristovi vojaci zorganizovaní do mocenskej armády, čo vpochodúvajú do ľudských komunít a zbraňami ideologického násilia vtláčajú do ľudských sŕdc poučky z katechizmu, najmä zákony, príkazy a nariadenia, v rigorizme a holej zákonnosti. Oná "disproporcia medzi úradnou a vecnou kompetenciou" (výraz P.B. Häringa v knihe Moja skúsenosť s cirkvou, Síť 1994, s.59) však vzniká tak v cirkevných, ako aj v svetských inštitúciách, ktoré si raz uzurpovali právo diktovať. F.M. Davídek v spomínaných rokoch na plné ústa hovoril, že úlohu starozákonných prorokov v dnešných časoch majú vedci a umelci, keďže tí pracujú na báze intuície, umelci trochu viac ako vedci, keďže vedci majú tendenciu to, čo je intuitívne, postupne ovzorcúvať. Ženie ich k tomu túžba po poznaní a obrazotvornosť. Davídek sa nikdy nezmienil - a vedel, že je to správne - o tom, či oní proroci (umelci a vedci) majú alebo nemajú byť konfesionálne zaradení. Konfesionálne ochlievikovanie celkom ironizoval. Kto je úprimný, pravdivý vedec alebo umelec, jednoducho mystickým spôsobom odhaľuje skutočnosť pravdy a krásy a dobra. Preč s technokraciou! Dnešná katolícka cirkev pozná výraz anonymní kresťania. To sú tí, ktorí patria k Bohu bez iniciácie do ištitúcie, o ich prítomnosti vo svete svedčí ich talent a prirodzený morálny postoj, na základe ktorého ho tvorivo rozvíjajú. (S pochybnosťou sa tu spytujem: Môže potom byť kresťanská kultúra v kresťanskej Európe? Nuž, to je otázka! Odpoveď nech prinesie vedecká konferencia o kresťanskej kultúre na Slovensku.) Tento dlhý úvod musel zaznieť, aby som sa nakoniec dostal k Divadlu Stoka. Intuitívne cítim, že je to dobré divadlo, keďže toto divadlo si plní profétickú, prorockú funkciu práve v tejto dobe, a to lepšie, ako máloktorý iný kultúrny stánok či svätostánok v našej krajine. Svedčí o tom aj mystérium ideologického odporu voči tomuto divadlu, odpor, ktorý si raz nasadzoval národnobuditeľskú masku, inokedy masku mravnej čistoty, aby ho mohol potláčať ako divadlo nenárodné či nemravné. Veď prečo nie? Najprimitívnejšie, číro denotatívne východisko na to je sám názov Stoka. Bez akéhokoľvek zmyslu pre akékoľvek konotácie. V neposlednom rade odmietavý postoj voči tomuto divadlu sa prejavuje aj v ekonomickej diskriminácii. Ale to už sú zasa odkazy "per negationem". Pozitívne treba povedať, že najglobálnejšou črtou Divadla Stoka je predovšetkým tvorivosť. II. ANALOGICKY Spiritualita sa často rozumie ako zbožnosť. Z evolučného
hľadiska však je to hnutie, pohyb a energia vynakladané na budovanie noosféry.
III. INTERPRETAČNE Zprvého predstavenia, ktoré som v Stoke videl, mi utkvela Z.P., ktorá tu pôsobí ako herečka, ale aj kostymárka. Jej herectvo je maliarske. Rozkladá staré šatstvo, skúša si jednotlivé veci spolu s inou herečkou Luciou a každú vec predkladá veľmi úprimne, vecne, ako by to boli slová alebo obrazy slov. Hlas má zastretý, položený nízko, neštylizuje sa však do postavy, jej reč je bezpríznaková, takmer deklamatívna, lebo slová, ktoré hovorí, sú ako šaty, ktoré rozkladá. Iný obraz: Inga s hud. nástrojmi - heligón - a Burgr s kvetmi. Postrkuje kyticu, aby ju vopchal do Inginho nástroja, vydávajúceho takmer análne alebo slonie zvuky. Výhodou prirovnania je, že zostáva prítomné prirovnávané aj prirovnávajúce, pričom nástroj a kytica sú zároveň v metafore. Je to nádherná scéna, v ktorej si I. H., navlečená do nástroja, líha na zem, ale všetko ostáva v prísnej indiferentnosti. Nič sa neodohrá v novej konotatívnosti tak, aby sa vecne dalo povedať, že B. strčil kyticu do diery nástroja I. H. Vo chvíli, keby na to divák bol náchylný, všetko chladne, ostane denotatívne. Obraz sa stane v mysli, herci ho nemusia hrať, a tak môžu ostať sami sebou. I. je tam I., B. je tam B. I. hrá tú myšlienku v mysli diváka úplne ľudsky, vo svojej povahe, vo svojich úplne prirodzených prejavoch. B., keby aj chcel hrať, povedzme smilného strkača kytice v čiernom saku, musí zostať sebou trochu udiveným až zdiváčteným. B sa môže na to, čo hrá spolu s I., pozerať úplne ako divák, hoci je na javisku. Alebo iný obraz z iného predstavenia. Inga urobí analýzu modelovej situácie, v ktorej pravdepodobne ide o jej situáciu. Ale vie, že je aj modelová. Už som to spomínal. Je to reč o tom, ako čakala na lásku. Potom nasledujú piesne. Má kamarátku, ktorá to vie vnímať, pochopiť. Tá je na scéne a modeluje to s ňou. I. jej povie: "Zuza, objím ma." Prečo to povie? Má to vnútornú logiku. Lebo to intímne, čo hovorí niekomu o svojom čakaní, je tak pochopené: Zuza to tak chápe, že nastáva okamih na realizáciu predmetu reči. Vždy objatiu predchádza porozumenie. Scéna v tejto chvíli urobí čakanie čakaním. Myslím, že tieto veci sú predovšetkým vecou réžie. Réžia je najsystematickejšia poetika. Raz som bol túto uhlárovskú réžiu pripodobnil k pohlavnému dráždeniu orientálnych Tibeťanov, ktoré je samo pre seba a nevrcholí v ejakulačnom biologickom momente, ale v iných, hoci aj biologických momentoch. Žľazy s vnútorným vylučovaním nikdy neošplechnú diváka. Divák odchádza suchý. Ale zato vzrušený. Tu by som chcel napokon povedať niekoľko slov o režisérovi. Jeho nebohý otec Vlado Uhlár bol gymnaziálny profesor a jazykovedec. Napísal mnoho článkov, aj väčšieho rozsahu. Všetko to ale robil z talentu, bez oficiálneho vedeckého školenia. Bol veľmi dôsledný, vyjadroval sa presne a vecne., staršia generácia jazykovedcov si ho veľmi cení a pokladali ho za národovca. Raz v krčme bol o tom rozhovor pri stole. Aj ja som tam bol. Niekto povedal: Ako ďaleko sa to jablko = režisér Stoky B. Uhlár - zakotúľalo od stromu = jazykovedca V. Uhlára. Ako sme tam pili a debatovali, pokúsil som sa vyhovoriť to tým diskutujúcim jazykovedcom asi takto: To jablko sa nezakotúľalo tak ďaleko. Režisér Uhlár pracuje rovnako z talentu ako jazykovedec Uhlár, obidvaja sú rovnako dôslední, priebojní, presní a vecní. Len čas a evolúcia predstavujú pohyb, v ktorom sa nám zdá, že sú odlišní. Ale nie je to v kotúľaní, lež v jazyku. Skôr sú si podobní, hoci ide o podobnosť raz na pôde vedy, raz umenia, a, pravdaže, aj o generačný posun. Pokiaľ ide o ďalšie interpretácie konkrétnych predstavení, prípadne aj v širšom štylistickom aparáte, tie treba robiť. Materiál na ne však treba zachytávať počas alebo bezprostredne po predstavení. Dúfam, že sa na to podujmú moji študenti, keď si vyberú vypísané témy diplomových prác. K interpretáciám ešte jednu poznámku: Interpret sa môže zmýliť vo vonkajších aplikáciách, keďže nesujetovosť stokového divadla mu k nim ani nenadbieha. Napriek tomu môže interpretovať modelovú hĺbkovú štruktúru predstavenia. Tá je budovaná z jemnej poetiky poézie, maľby alebo kresby. Nikdy nie vtipu. Ak to tam divák niekedy nachádza, má význam, že sa smeje. Ale veci v Stoke sú tak postavené, že sa na nich dá zároveň smiať i plakať. Divák sa tu učí byť divákom, ale aj hercom. Herci poväčšine tuším nechodili do škôl na získanie hereckej kvalifikácie. Ale za hercov vyštudovali v divadle. Myslím, že dušou tohto divadla je B. Uhlár, hoci to znie trochu frázovito a zdanlivo odporuje tvrdeniu, že všetci sú tvorcami. Nie je to však tak: Stoka je divadlo organizmus, a takto to sedí. No, zas sme v nedokonalom obraze. Ale tak to býva často, keď sa chceme vyjadriť o cennom umení. A Divadlo Stoka je cenné, kvalitné divadlo. Je to dobré, vynikajúce divadlo. Hovorím to úprimne, po tom, čo som to isto bol spoznal už prv, ako som vedel, že pôjdem na túto konferenciu, skrátka, ako normálny divák. |