Spiritualita Divadla Stoka

doc. Dr. Jozef Pavlovič, CSc.

   Pojem spiritualita sa väčšinou prisudzuje náboženským štruktúram. V univerzitnom štúdiu teológie sa spiritualita prednáša ako osobitný odbor. Teologicky mysliaci svet sa v predmete tvorby odbornej reflexie spirituality obracia k vlastným štruktúram. A v tom je jej základná chyba, lebo sama seba – na svoju vlastnú škodu – vytvára z tých štruktúr tohto sveta, v ktorých sa spiritualita identifikuje s jemným duchovným tkanivom, ktoré buduje tento svet a jeho život. Čoraz častejšie bez cirkevnej inštitúcie. Pravdaže, akýkoľvek proces, v ktorom sa spiritualita komunikuje, sa ihneď socializuje, a tak aj inštitucionalizuje. Kde sú dvaja, tam vzniká inštitúcia. Ak teda je inštitúcia prirodzeným poriadkom nášho sveta, sveta vzťahovosti a potom aj komunikácie, o čo pôjde v tejto úvahe? O toto jedno: Tradične vžité inštitúcie nemusia byť bezvýnimočne nositeľmi spirituality, ktorá je hrotom evolúcie v ľudskej spoločnosti. Je tragické, že náboženské a cirkevné zoskupenia tu zabudli čo aj len na oltár neznámemu bohu, že sa konzervatívne uzatvárajú do seba a s ostentatívnou aroganciou si nárokujú byť fabrikou duchovných posunov spoločnosti, pričom vyrábajú iba prefabrikáty na zabarikádovanie seba samých ako produktov kultúry s podivne determinujúcimi prívlastkami osvedčeného typu, akým napr. bol socialistický realizmus alebo ľudová demokracia. S onou príkrou prívlastkovou redundanciou, ktorej sa tak dobre darí v totalitných inštitúciách. Povedal som, že inštitúciu nemožno obísť. Nemožno, ale možno rozlišovať: Sú inštitúcie totalitné, mocenské a inštitúcie slobodného ducha, profétické. Prvé ubíjajú ducha a sú proti evolučnej spiritualite. Druhé sa usilujú pohnúť špirálu vývoja dopredu, preto sú výdychovým prúdom, v ktorom sa vyslovuje nový život. 
   V tomto príspevku by som rád hovoril o slovenskom divadle, ktoré vzniklo takpovediac súbežne s nežnou revolúciou, a skromne, akoby s istým sebanedocenením, ba až pohŕdnutím vybralo si meno Stoka, nijako pritom netajac, čo evokuje apelatívna podoba tohto slova: že sú “údy tela, ktoré pokladáme za menej ušľachtilé” a tie “zaodievame s väčšou úctou a naše nečestné údy majú tým väčšiu česť” (1 Kor 12, 23 – 24). Zámerne som tu použil citát z Nového zákona, ktorý sa dotýka podivuhodne dráždivých súvislostí ľudského organizmu, v ktorom menej čestné údy vylučujú do stoky, ale zároveň majú česť vyjadrovania vzťahu a plodenia nového života. A tu už je aj vysvetlenie názvu môjho príspevku: Keďže nový život privádza svetu spiritualita, budem hovoriť o spiritualite Stoky.
   Moja úvaha môže ísť dvoma smermi. Per negationem – t. zn., čo alebo aké Divadlo Stoka nie je. Že nie je tradicionalistické, štátne, akademické. Napr.: Aj keď povieme, že je alternatívne, hovoríme o tom, čo nie je. Alter je druhý a definuje sa na základe niečoho, čo je prvé. 
A to je dobrá hlúposť. Je to definícia v tautológii, definícia uzavretá v inej definícii. To je teda per negationem.
   Pozitívna cesta je ťažšia. Povedať, čo to je, to Divadlo Stoka. Aj to sa dá zľahčiť. Povieme, že je to tvorivé divadlo, že autormi sú všetci účinkujúci, že je to nekonvenčné divadlo, že je iné ako iné. Je to tá lepšia – táto pozitívna cesta. Ale je na nej veľa úskalí. Predstavme si pokus komplexne zadefinovať toto divadlo. Laboratórny pokus. Za tým cieľom ho vložme do skúmavky, oddeľme metajazyk divadla od primárneho jazyka, určme komunikatívne zákonitosti, zapíšme všetko do tabuliek a vzorcov.
   Ale či sa to dá? Vo chvíli, keď sa to bude dať, všetko bude overené a prekuknuté. Hneď na začiatku musím povedať, že je to skeptické overovanie a prezeranie. Hlavnou príčinou je to, ž z komunikaatívneho hľadiska v Divadle Stoka prebieha tento špecifický proces: Ono nie je autorské len v tom, že autormi sú všetci herci. Ono je autorské aj v tom, že dáva interpretačný priestor divákovi, a to natoľko, že v každom predstavení divák môže byť v percepcii na svojej pravej strane otvorený pre ľavú stranu, tú prvotne kreatívnu, a tým sám je absolútne autor. Mnoho divákov sa spytuje: O čom to bolo? Ale predstavenie im neposkytne nosič dejovej línie, akéhosi dramatického oblúka, ktorý uskutočňujú kladné a záporné postavy. Tento oblúk musí divák nájsť v sebe a toto nájdenie je jeho autorstvom. Preto nemôžeme dať do skúmavky Divadlo Stoku., museli by sme tam dať celý svet, t.j. všetkých tých, ktorí Divadlo Stoku navštevujú, ktorí sú v ňom zahraní, prípadne o ňom píšu, alebo ho kritizujú, ba aj tých, ktorí sa obveseľujú alebo opíjajú v krčme Stoka. Takú veľkú skúmavku ani nemáme. A keby sme ju aj mali, kde by sme ju umiestnili? Napriek tomu, že nemáme takúto skúmavku - a je to dobre - predsa len je možná dajaká analýza vzoriek.
Z toho pre skúmateľov vyplýva toto nasledujúce:
1. Môžeme hovoriť o Divadle Stoka globálne, na základe intuície.
2. Môžeme hovoriť o Divadle Stoka menej či stredne globálne, a to na základe analógií.
3. Môžeme hovoriť o Divadle Stoka aj neglobálne, interpretačne, ak to bude dobrá interpretácia, ba úplne detailisticky, ak vyjdeme z jazyka divadla.

I. GLOBÁLNE

   Pôjde tu o veľmi globálny pohľad. Má ešte niekoľko podglobálnych pohľadov, takže niektoré stupne by sa dali aj vynechať.
   Už v 70-tych rokoch tajne ordinovaný brniansky biskup dr. F.M. Davídek, ktorý mal v tom čase ilegálnu pôsobnosť v celom Československu v duchovných veciach, vo svojich privátnych prednáškach o koncepcii teologického štúdia uvažoval o tom, že súčasťou tohto štúdia má byť kulturológia, a to práve vďaka širšiemu chápaniu spirituality ako fenoménu. Sám začal v ilegálnych štruktúrach: Ľudia z jeho okruhu sa stretali napr. v kinách na vybraných filmoch a potom v dajakých skrýšach, obyčajne v privátnych bytoch alebo chatách. Nasledovala interpretácia filmu, diskusia a prednáška s viacerými dimenziami. Vtedy Davídek po prvý raz prednášal filmológiu v rámci teologického štúdia. Touto spomienkou (aj osobnou) by som rád vyzdvihol závažnú skutočnosť, že cirkev ako náboženská štruktúra má rozvíjať, podnecovať a podporovať kultúru. V období pred Kristom bolo v starozákonnom židovstve cirkvi jasné, že pôsobenie chrámu nie je možné bez umeleckého kódu. Svedčí o tom citát z knihy Exodus (28,3): "Porozprávaš sa so všetkými, čo sa rozumejú umeniu, ktorých som naplnil umeleckým duchom..." V desiatich kapitolách tejto knihy sa do detailov opisuje výpravnosť chrámu, jeho výtvarné stvárnenie, jeho chápanie ako dramatického priestoru, všetko z funkčného liturgického a spirituálneho hľadiska. Prešli dve tisícročia od Krista - a kde sme? Nie veľmi ďaleko. A to už cirkev mala vychádzať spoza chrámových múrov a byť stále viac "v duchu a v pravde". No ale dnes vieme aspoň to, že spiritualita, vo svojej podstate duchovná aktivita ľudstva, nemôže sa ničím uzavrieť. Ak je skutočná, je slobodná, a tak jej šíriteľom nie sú len ordinovaní ohlasovatelia, ale aj umelci a vedci. Aj oni sú prorokmi. Ba niekedy sú nimi viac, ako Kristovi vojaci zorganizovaní do mocenskej armády, čo vpochodúvajú do ľudských komunít a zbraňami ideologického násilia vtláčajú do ľudských sŕdc poučky z katechizmu, najmä zákony, príkazy a nariadenia, v rigorizme a holej zákonnosti. Oná "disproporcia medzi úradnou a vecnou kompetenciou" (výraz P.B. Häringa v knihe Moja skúsenosť s cirkvou, Síť 1994, s.59) však vzniká tak v cirkevných, ako aj v svetských inštitúciách, ktoré si raz uzurpovali právo diktovať. F.M. Davídek v spomínaných rokoch na plné ústa hovoril, že úlohu starozákonných prorokov v dnešných časoch majú vedci a umelci, keďže tí pracujú na báze intuície, umelci trochu viac ako vedci, keďže vedci majú tendenciu to, čo je intuitívne, postupne ovzorcúvať. Ženie ich k tomu túžba po poznaní a obrazotvornosť. Davídek sa nikdy nezmienil - a vedel, že je to správne - o tom, či oní proroci (umelci a vedci) majú alebo nemajú byť konfesionálne zaradení. Konfesionálne ochlievikovanie celkom ironizoval. Kto je úprimný, pravdivý vedec alebo umelec, jednoducho mystickým spôsobom odhaľuje skutočnosť pravdy a krásy a dobra. Preč s technokraciou! Dnešná katolícka cirkev pozná výraz anonymní kresťania. To sú tí, ktorí patria k Bohu bez iniciácie do ištitúcie, o ich prítomnosti vo svete svedčí ich talent a prirodzený morálny postoj, na základe ktorého ho tvorivo rozvíjajú. (S pochybnosťou sa tu spytujem: Môže potom byť kresťanská kultúra v kresťanskej Európe? Nuž, to je otázka! Odpoveď nech prinesie vedecká konferencia o kresťanskej kultúre na Slovensku.)
   Tento dlhý úvod musel zaznieť, aby som sa nakoniec dostal k Divadlu Stoka. Intuitívne cítim, že je to dobré divadlo, keďže toto divadlo si plní profétickú, prorockú funkciu práve v tejto dobe, a to lepšie, ako máloktorý iný kultúrny stánok či svätostánok v našej krajine. Svedčí o tom aj mystérium ideologického odporu voči tomuto divadlu, odpor, ktorý si raz nasadzoval národnobuditeľskú masku, inokedy masku mravnej čistoty, aby ho mohol potláčať ako divadlo nenárodné či nemravné. Veď prečo nie? Najprimitívnejšie, číro denotatívne východisko na to je sám názov Stoka. Bez akéhokoľvek zmyslu pre akékoľvek konotácie. V neposlednom rade odmietavý postoj voči tomuto divadlu sa prejavuje aj v ekonomickej diskriminácii. Ale to už sú zasa odkazy "per negationem". Pozitívne treba povedať, že najglobálnejšou črtou Divadla Stoka je predovšetkým tvorivosť.
 

II. ANALOGICKY

   Spiritualita sa často rozumie ako zbožnosť. Z evolučného hľadiska však je to hnutie, pohyb a energia vynakladané na budovanie noosféry.
   Možnože vynález pazúrika, luku alebo keramiky vieme pokladať za medzníky v evolúcii antroposféry. Technické vynálezy si vydobyli takúto pozíciu. Hoci, pozrite sa: Tieto dobrá sa niekedy obrátili aj na zbraň proti človeku. Vďaka vynálezu keramiky sa zas rozšíril alkoholizmus. Alkoholické nápoje jednoducho museli byť v nádobách. Atď. Ide tu o prizložitú kybernetiku javov. Ale aj objavy v poznaní vedy a v umení sa dočkali tohto osudu. Často sa stali mocenskými nástrojmi. Vieme však zjednodušene povedať, čo je nové. Je to výslednica opačne orientovaných síl, ktoré sa nezrušili a navyše prerazili do novej vrstvy sféry. P.T.de Chardin o takomto procese hovorí, že evolúcia vedie k noosfére. Je na to potrebná energia, veľa energie a tvorivosť. Tento proces Chardin nazýva divinizácia, zbožšťovanie sveta. Keď si tu, v perspektíve divinizácie pomyslíme na budúcnosť, môže sa nám zazdať, že je reč o akejsi náboženskej vízii založenej na prchavých hodnotách. Tak sa pozrime na opačnú stranu. Keby sa nám tak v tomto pohľade podarilo zaznamenať, že napriek dodnes pretrvávajúcemu neolitu sa v dejinách vesmíru predsa len zjavila láska, ľudská láska! Konkrétna alebo abstraktná, alebo myšlienka na lásku alebo o nej. Vtedy to je znak divinizácie. Divinizácia - znie to vznešene, ale aj falošne, ak ju neporozumieme v skutočnom svete. Nie je to pozlacovanie tohto sveta božským práškom svätosti, ale je to spôsob, ako človek vníma a utvára svoju skutočnosť, t.j. seba samého, spolublížnych a spoločný svet. Divinizáciu teda možno stotožniť s kultúrou. Človek ako živá bytosť vlastní kultúru a zároveň ju utvára. Na začiatku som uviedol, že budem hovoriť o kultúre spirituality v Divadle Stoka. Ale nebol tu úmysel mystifikovať toto divadlo na dajaký stánok Božej prítomnosti. Bol by to omyl z nesprávneho inštitucionalizmu. Kultúra síce v histórii je úzko spojená s náboženstvom, ale je od neho aj odlišná. Vo vývoji mnohých kultúr došlo dokonca k napätiu s náboženskou tradíciou, a to najmä vtedy, keď kultúra nebola v jednote s kultom, alebo náboženská, ako aj mocenská ideológia sa pokúšali ubrať jej autonómiu. Kresťanská náboženská tradícia vznikla v európskom kultúrnom priestore, ale v nových priestoroch s iným rázom kultúry dostáva cirkev nový ráz. Lenže týmito priestormi sa nemyslí klasicky na misie. Tie priestory sú v ľuďoch, a to aj tam, kde ľudia chodia do kresťanských kostolov. Prečo? Lebo cirkev pre svoju konzervatívnosť už nie je schopná orientovať sa na priestor ľudského srdca. U niektorých cirkevných predstaviteľov s obľubou aplikujem prirovnanie, že sú ako veľjaštery: Majú nadrozmerné rozmery a možno aj veľkú moc, ale mozog ako holuby. Žiaľ, veľjaštery pre túto disproporciu vymreli. Dnes sme svedkami, že medzi cirkvou a mnohými slobodnými ľuďmi je vzťah nulity a umŕtvenia. Nastupujú iné, progresívnejšie sily, ktoré vyrástli na duchovnom podloží slobody osôb. Tí, ktorí sú povolaní ohlasovať oslobodenie človeka, dali sa úplne opantať totalitou a sami sa správajú na svojich vyšších postoch ako feudáli. (Niekto z nich píše množstvo kníh - ležiakov, lebo Leninove spisy, ktoré funkciu ležiakov plnili predtým, už nie sú. Iný zas nepíše nič, lebo najprv číta toho mnohopísaného. Ale číta pomaly. A zasa iný nikdy ani nečíta ani nepíše, bo knihy bez jeho imprimaturu zrobia ľem neplechu.) A ako to súvisí s Divadlom Stoka? Tak, že Divadlo Stoka sa vyníma pulzujúcim vnútorným životom, vlastnou spiritualitou a nepodlieha ani súťažným trendom , ani diváckemu diktátu. Divadlo Stoka má palec na pulze doby, vzácne reflektuje život v našej spoločnosti. Z tohto hľadiska je vlasne najnárodnejšie, hoci dosť často sa o ňom hovorilo ako o zapredanom a odnárodnenom. Nuž a teraz ešte tá spiritualita: Divadlo Stoka nemá méty. Nejde pod transparentmi. Keby ich malo, išlo by o spiritualitu zhora, ktorá je zákaz, príkaz, nariadenie, ideológia, ideál, vyšší záujem atď. Nie, Divadlo Stoka buduje spiritualitu zdola. Vedie láskavý dialóg so psami a krysami v stoke, pričom sa učí psiu a krysiu reč, lebo len tak vlastne môže viesť tento dialóg. V akej stoke? V stoke, ktorú každý človek nosí v sebe. Sú to najspodnejšie vrstvy bytosti. Ale Divadlu Stoka nejde o dôkladnú technickú psychoanalýzu stôk. Ťažko tu hľadať dajakú systémovú analógiu so psychologickými procesmi. Naopak, len čo nastane v predstavení okamih analýzy, nastupuje syntetický proces. Inga H. píše úprimný list Pierovi. Je to vyznanie. Číta ho a divákovi sa bleskurýchlo vynorí celá tradícia takéhoto listu, napr. puškinovská, potom dajaká americkoseriálová atď. I.H. hrá seba, odkrýva svoje id. Scénicky je umiestnená hore, myšlienkovo zostupuje dole. Zrazu analýza. Ale výsledok by bol príkry, neznesiteľný. Iba ten proces je pekný. Nastupuje rad piesní. Pieseň ukáže, že všetko je to pravda a zároveň fikcia. Je to sentimentálna spomienka na to, ako si táto žena odkladala to najkrajšie, najcennejšie pre niekoho, kto príde, sťaby dajaký vzácny kompót na polici v špajzi to odkladala pre vzácneho hosťa, takmer osobného mesiáša ľúbostného vzťahu. Ale sama spomínajúca nie je sentimentálna, alebo len taká. No skrátka, nie je ani zaváranina. Tu som už takmer zostúpil k interpretácii. Pravdaže, je to len náčrt. V tejto časti išlo o to, ukázať analogicky, že Divadlo Stoka má svoju vlastnú spiritualitu, ktorá je nová, objavuje nové a vládze sa rozvíjať.

III. INTERPRETAČNE

   Kniha s daktorými dialógmi z div. predstavení neposkytuje ucelený obraz o samom predstavení. Interpretácia len z knihy by bola zúžená - vlastne by to bola interpretácia literárneho textu. Ale v predstaveniach Stoky nedominujú rečové texty. Viac buduje na výtvarnosti, hudbe a pohybe.
Zprvého predstavenia, ktoré som v Stoke videl, mi utkvela Z.P., ktorá tu pôsobí ako herečka, ale aj kostymárka. Jej herectvo je maliarske. Rozkladá staré šatstvo, skúša si jednotlivé veci spolu s inou herečkou Luciou a každú vec predkladá veľmi úprimne, vecne, ako by to boli slová alebo obrazy slov. Hlas má zastretý, položený nízko, neštylizuje sa však do postavy, jej reč je bezpríznaková, takmer deklamatívna, lebo slová, ktoré hovorí, sú ako šaty, ktoré rozkladá.
Iný obraz: Inga s hud. nástrojmi - heligón - a Burgr s kvetmi. Postrkuje kyticu, aby ju vopchal do Inginho nástroja, vydávajúceho takmer análne alebo slonie zvuky. Výhodou prirovnania je, že zostáva prítomné prirovnávané aj prirovnávajúce, pričom nástroj a kytica sú zároveň v metafore. Je to nádherná scéna, v ktorej si I. H., navlečená do nástroja, líha na zem, ale všetko ostáva v prísnej indiferentnosti. Nič sa neodohrá v novej konotatívnosti tak, aby sa vecne dalo povedať, že B. strčil kyticu do diery nástroja I. H. Vo chvíli, keby na to divák bol náchylný, všetko chladne, ostane denotatívne. Obraz sa stane v mysli, herci ho nemusia hrať, a tak môžu ostať sami sebou. I. je tam I., B. je tam B. I. hrá tú myšlienku v mysli diváka úplne ľudsky, vo svojej povahe, vo svojich úplne prirodzených prejavoch. B., keby aj chcel hrať, povedzme smilného strkača kytice v čiernom saku, musí zostať sebou trochu udiveným až zdiváčteným. B sa môže na to, čo hrá spolu s I., pozerať úplne ako divák, hoci je na javisku.
   Alebo iný obraz z iného predstavenia. Inga urobí analýzu modelovej situácie, v ktorej pravdepodobne ide o jej situáciu. Ale vie, že je aj modelová. Už som to spomínal. Je to reč o tom, ako čakala na lásku. Potom nasledujú piesne. Má kamarátku, ktorá to vie vnímať, pochopiť. Tá je na scéne a modeluje to s ňou. I. jej povie: "Zuza, objím ma." Prečo to povie? Má to vnútornú logiku. Lebo to intímne, čo hovorí niekomu o svojom čakaní, je tak pochopené: Zuza to tak chápe, že nastáva okamih na realizáciu predmetu reči. Vždy objatiu predchádza porozumenie. Scéna v tejto chvíli urobí čakanie čakaním.
   Myslím, že tieto veci sú predovšetkým vecou réžie. Réžia je najsystematickejšia poetika. Raz som bol túto uhlárovskú réžiu pripodobnil k pohlavnému dráždeniu orientálnych Tibeťanov, ktoré je samo pre seba a nevrcholí v ejakulačnom biologickom momente, ale v iných, hoci aj biologických momentoch. Žľazy s vnútorným vylučovaním nikdy neošplechnú diváka. Divák odchádza suchý. Ale zato vzrušený. Tu by som chcel napokon povedať niekoľko slov o režisérovi. Jeho nebohý otec Vlado Uhlár bol gymnaziálny profesor a jazykovedec. Napísal mnoho článkov, aj väčšieho rozsahu. Všetko to ale robil z talentu, bez oficiálneho vedeckého školenia. Bol veľmi dôsledný, vyjadroval sa presne a vecne., staršia generácia jazykovedcov si ho veľmi cení a pokladali ho za národovca.
   Raz v krčme bol o tom rozhovor pri stole. Aj ja som tam bol. Niekto povedal: Ako ďaleko sa to jablko = režisér Stoky B. Uhlár - zakotúľalo od stromu = jazykovedca V. Uhlára. Ako sme tam pili a debatovali, pokúsil som sa vyhovoriť to tým diskutujúcim jazykovedcom asi takto: To jablko sa nezakotúľalo tak ďaleko. Režisér Uhlár pracuje rovnako z talentu ako jazykovedec Uhlár, obidvaja sú rovnako dôslední, priebojní, presní a vecní. Len čas a evolúcia predstavujú pohyb, v ktorom sa nám zdá, že sú odlišní. Ale nie je to v kotúľaní, lež v jazyku. Skôr sú si podobní, hoci ide o podobnosť raz na pôde vedy, raz umenia, a, pravdaže, aj o generačný posun.
Pokiaľ ide o ďalšie interpretácie konkrétnych predstavení, prípadne aj v širšom štylistickom aparáte, tie treba robiť. Materiál na ne však treba zachytávať počas alebo bezprostredne po predstavení. Dúfam, že sa na to podujmú moji študenti, keď si vyberú vypísané témy diplomových prác. K interpretáciám ešte jednu poznámku: Interpret sa môže zmýliť vo vonkajších aplikáciách, keďže nesujetovosť stokového divadla mu k nim ani nenadbieha. Napriek tomu môže interpretovať modelovú hĺbkovú štruktúru predstavenia. Tá je budovaná z jemnej poetiky poézie, maľby alebo kresby. Nikdy nie vtipu. Ak to tam divák niekedy nachádza, má význam, že sa smeje. Ale veci v Stoke sú tak postavené, že sa na nich dá zároveň smiať i plakať. Divák sa tu učí byť divákom, ale aj hercom. Herci poväčšine tuším nechodili do škôl na získanie hereckej kvalifikácie. Ale za hercov vyštudovali v divadle. Myslím, že dušou tohto divadla je B. Uhlár, hoci to znie trochu frázovito a zdanlivo odporuje tvrdeniu, že všetci sú tvorcami. Nie je to však tak: Stoka je divadlo organizmus, a takto to sedí. No, zas sme v nedokonalom obraze. Ale tak to býva často, keď sa chceme vyjadriť o cennom umení. A Divadlo Stoka je cenné, kvalitné divadlo. Je to dobré, vynikajúce divadlo. Hovorím to úprimne, po tom, čo som to isto bol spoznal už prv, ako som vedel, že pôjdem na túto konferenciu, skrátka, ako normálny divák.