SAD XXVIII. ročník 6/2017

Slovenské divadlo registrujem len okrajovo

SADAŘSKÝ ROZHOVOR S BLAHO UHLÁREM

STOKA „VČERA A DNES“

Stoka už třetí sezonu hraje ve zcela nové sestavě. Dalo by se určit, kolikátá generace souboru to je?

Tretia. A celkom nová, s výnimkou mňa.

Proč se vlastně rozpadla (nebo spíš postupně „zašla na úbytě“) minulá sestava Stoky?

Mohol by som tvrdiť, že vďaka neustálemu nedostatku financií, ale určite tam je viac dôvodov. Ten symptóm „Keď to vie on, prečo by sme to nevedeli my a lepšie?" v súbore existoval od začiatku a navyše ho poznám od počiatku svojho profesionálneho účinkovania. Jeden slovenský novinár napísal, že si na Slovensku viac vážime kópie ako originály. Stoka vznikla v roku 1991 a už o dva roky neskôr odišiel jeden herec z týchto dôvodov, hoci nepokračoval v nijakom inom divadle. A postupne sa to zmocňovalo aj viacerých. To je teda ďalší z dôvodov rozpadu súboru, tentoraz zvnútra. My Slováci sme vzbúrení otroci, nie v mene vzbury a vytvorenia niečoho nového, ale v mene rebélie samotnej. Ale možno najhlavnejší dôvod je ten, že si Divadlo Stoka nedokázalo vytvoriť taký okruh divákov, ktorý by ho udržal. O tom zas kedysi písal Porubjak. Pretože, keby bol silný dopyt, asi by divadlo mohlo pokračovať.

Jak a kdy se dala dohromady současná sestava Stoky?

Po zániku pôvodného súboru v roku 2006 som začal opäť spolupracovať s ochotníckym súborom DISK Trnava, s ktorým som pracoval od roku 1986 do roku 1992. A v tom súbore sa objavil o štyri roky neskôr Trnavčan Braňo Mosný, ktorý už bol poslucháčom herectva na VŠMU. To bolo pre mňa ako zjavenie. (Mimochodom až doteraz v tom súbore hrá, hoci je už absolvent.) Bol ochotný hrať a stiahol so sebou aj spolužiakov, takže od roku 2012 v Stoke hrajú poslucháči a neskôr absolventi herectva, o čom sa mi nemohlo ani snívať, a ak aj, ten sen som považoval za zlý. Ale doposiaľ to funguje.

Lze hovořit o stálém souboru? Mají například herci nějaké smlouvy, jsou zaměstnanci Stoky nebo je vaše spolupráce neformální?

Stoka existuje ako nezávislé združenie, ktoré nikoho nezamestnáva, takže právne ide o spoluprácu ad hoc.

Řada bývalých členů Stoky dál hraje divadlo nebo je jinak umělecky činná, jste stále v kontaktu? Platí něco jako „jednou člen Stoky, vždycky člen Stoky“?

Tí, čo v Stoke začínali, si ten biľag nesú, ale kolektívne až na výnimky neudržujeme nijaké vzťahy.

Jak často a kde současná Stoka hraje?

V súčasnosti hráme tri až štyrikrát do mesiaca v budove bývalej cvernovej továrne v Bratislave. Jej časť už začali vlani búrať, ale tú, kde sme my, budú búrať o dva roky. A pravdaže hráme na nejakých festivaloch, ak je o nás záujem.

V čem je provozování takového typu divadla dnes jiné v porovnání s minulými dekádami?

Na Slovensku vznikol pred tromi rokmi Fond na podporu umenia, ktorý nahradil grantový systém ministerstva kultúry. Pravdepodobne doňho vložil štát viacej peňazí, a tak sa nám od minulého roku toho dostáva viac. (Ach bože, aby som to neuriekol!) Aj Bratislavský samosprávny kraj zmenil svoju dotačnú politiku a navýšil rozpočet. (Ach bože, aby som to neuriekol!) Takže za posledné dva roky mám viac administratívnej práce, ale trochu štedrejší môžem byť vo vyplácaní ľudí. V to sme dúfali po roku 1989 a čiastočne sa to splnilo teraz.

Z hľadiska hercov je rozdiel až frapantný. Neraz si spomeniem, ako si herci za komunizmu zakladali na svojej profesionalite a predstava, že by hrali v nejakom inom priestore, ako je kamenné divadlo, bola odpudzujúca, ponižujúca. Dnes možno ani nieto herca, ktorý by nechcel hrať aj v hocijakej pivnici a prať si pritom aj kostým, pripravovať rekvizity. Tam si myslím nastala mentálna zmena.

Jak velký grant Stoka od státu dostává? Nebo obecněji, z jaké sumy na rok divadlo tohoto typu dokáže žít?

V roku 2011 – 10 tisíc EUR, 2012 – 3 tisíce, 2013 – 14 tisíc, 2014 – 7 tisíc, 2015 – 13 tisíc, 2016 – 50 tisíc, 2017 – 23,5 tisíc. Tých päťdesiat tisíc bol nebývalý luxus. Prežijeme aj tohto roku, ale pri takýchto nepravidelných dotáciách sa ťažko robí stratégia na roky dopredu. Ak by sa opakovala situácia z roku 2016... to by boli časy!!!

STOKA A SVĚT

Je hraní ve Stoce exkluzivní záležitostí? V tom smyslu, jestli je možné (respektive i pro vás osobně přijatelné), aby někdo hrál současně ve Stoce a v jiném divadle?

Pre mňa je to neprijateľné, ale čo s tým môžem urobiť, len tĺcť si hlavu o stenu. Títo herci nie sú nikde zamestnaní, a tak je prirodzené, že potrebujú príjmy. Ani im to nemôžem vyčítať, len ticho trpieť. Je otázne, keby som hypoteticky bol schopný ich poriadne zaplatiť, či by boli ochotní hrať len v Stoke. Skôr si myslím, že nie. Pre mňa je to bolestné hlavne z dôvodu, že to oslabuje duchovné vyžarovanie divadla. Neviem síce, čo to znamená, ale to ma vždy priťahovalo k divadlu. A je to aj „deštruktívne", pretože tak sa divadlá začínajú podobať jedno na druhé. Ach, ťažká otázka.

Jaké jsou vaše vztahy se současnou slovenskou divadelní scénou? Cítíte se – vy osobně i celá Stoka - jako solitéři nebo jsou tu soubory a osobnosti, které jsou vám blízké?

Slovenské divadlo registrujem len okrajovo (trochu sa za to hanbím) a asi aj programovo sa usilujem byť solitérom. Po tom všetkom, čo som spáchal, však existuje už mnoho súborov inšpirovaných aj Stokou, ale nespolupracujem s nimi, lebo v nich cítim prílišnú ochotu splynúť hocikedy s kultúrou establišmentu.

Co je to ona kultura establišmentu? A co je na ní vlastně tak nepřijatelného?

Je to kultúra zriadená štátom, respektíve inými orgánmi verejnej moci. Som presvedčený, že je to protiústavné (aj keď sú to podľa mňa rezíduá z feudálnych čias, ktorým sa v tejto našej demokrature mimoriadne dobre darí). „Já se přece z principu nemůžu podílet na praxi, s kterou nesouhlasím...“. Štát podľa mňa má iné povinnosti ako produkovať kultúru. Má vytvárať podmienky pre vznik a rozvoj kvalitnej kultúry a zároveň zabezpečiť zánik podpory kultúry nekvalitnej. Má nechať kultúru slobodnú. Tú majú robiť občania. Ani za fašistického Slovenského štátu neexistovali štátne divadlá. Boli to nezávislé družstvá, ktoré štát podporoval. Nechcel by som sa dožiť, aby mi župná sekretárka zavolala, že v ten a ten deň budú mať u mňa v divadle nejakú slávnosť, ja by som jej povedal, že vtedy mám naplánované predstavenie a ona by mi odvetila: „Ale to pána predsedu vyššieho územného celku (hejtmana) nezaujíma.“

A potom takéto mocou zriadené zariadenie má tendenciu sa petrifikovať v až tragických rysoch. Sú také súbory, kde vládne doslova teror, zamestnanci sa boja o svoje nízke, ale isté platy a vedenie sa správa ako diktátor. Priznám sa, že pred dvadsiatimi siedmimi rokmi som si myslel, že to bude nemožné.

Sledujete aktuální dění ve slovenském divadle? I v jeho oficiální části, tj. v „kamenných divadlech“?

Pravdu povediac nie.

Pokračuje vaše spolupráce s amatérským soborem DISK Trnava? Oslovují vás jiná divadla? A máte vy sám zájem režírovat mimo Stoku?

S DISKom pracujem stále, ako režisér, stavač scény a osvetľovač, súbor sa stále drží v špičke ochotníckeho divadla. Mimo Stoku nemám záujem pracovať, jednak na to už nemám sily, ale ani nevidím dôvod, aby som „investoval“ inam.

Byly vaše nedávné prešovské inscenace pevných textů vynuceným úkrokem stranou v období, kdy Stoka nebyla akceschopná, nebo cíleným pokusem vyzkoušet jinou poetiku, než jakou pracujete obvykle? 

Platí tá prvá časť. Bol to odo mňa vždy normalizačný ústupok, za čo pôjdem do pekla.

JAK STOKA PRACUJE

Vaše texty a také inscenace vznikají jako kolektivní dílo. Stoka se sice v průběhu let mnohokrát personálně proměnila, její texty a inscenace však navzdory tomu mají podobný ráz. Máte v kolektivním autorství hlavní slovo nebo „jen“ svým píšícím hercům poskytujete metodu jak na to?

U nás sa „nepíše“. Herci prídu a improvizujú situácie, dialógy akcie. Tie zaznamenávam a neskôr prepisujem. V tomto mi dokonca už pomáhajú aj herci, dávajú do textu zvukový záznam. V autorstve už zachádzam pomaly do extrému, keďže si ani netrúfam dávať hercom nijakú situáciu ani tému, lebo sa panicky bojím, že ich tým obmedzím.

Trademarkem Stoky vždy byly a stále jsou „trapné výjevy z krutého světa“. Pokud se na takovém pojetí shodnete se současnou hereckou sestavou, znamená to, že pro nové členy byla taková poetika lákavá, protože to tak sami cítili, nebo je spíš dokážete svým viděním světa „nakazit“?

Tak ja si myslím to prvé, ale nevylučujem aj to druhé. Herci, ktorí majú jemnokrásne cítenie, by so mnou asi nespolupracovali.

Jaká je vaše úloha coby režiséra?

To je ako úloha pôrodníka. On nie je otcom ani matkou, ale môže to dieťa zabiť, alebo vytvoriť čo najlepšie podmienky, aby sa bez akejkoľvek ujmy zdravé narodilo.

Je spolupráce s vystudovanými herci odlišná od práce starších sestav souboru? Může „profesionální herecká technika“ škodit nebo naopak napomáhat osobnostnímu herectví, které bylo pro Stoku vždy charakteristické?

Je to pre mňa nová situácia. S absolventmi hereckých škôl som touto metódou takmer nepracoval a oni ju vo väčšine prípadov označovali za neumeleckú. Táto generácia je celkom iná. (Uvedomujem si, že nemám právo zovšeobecňovať, hovorím len o svojich skúsenostiach.) Bol som až prekvapený, s akou samozrejmosťou sa púšťali do fiktívnych dialógov a akcií, hoci sa s tým v škole nestretli. V jednom prípade, keď sme chceli použiť Gogoľov text, som síce musel povedať „nehovor to ako Agáfia Tichonovna, hovor to ako ty“, no potom sa to veľmi rýchlo, už na tretí pokus podarilo. Chvalabohu sme potom vytvorili dobré dialógy a klasický text sme nepoužili.

Jak dlouho a jak intenzivně své inscenace zkoušíte?

Vychádza mi to priemerne na štyridsať trojhodinových skúšok, ktorých intenzita je ale veľmi nízka. Až keď sa podarí dať dokopy výsledný tvar, čo je tri až päť skúšok pred premiérou, sa intenzita blíži k stopercentnej. Odchovanec diktátorských režisérov by povedal, že sa na skúškach flákame. A to ma teší.

Stanovujete si předem téma či výchozí situaci nebo vždy důsledně začínáte s „čistým stolem“?

Kedysi som prichádzal s témou aj so situáciami, ale teraz to už nerobím. Bojím sa, že by som niekoho obmedzil. Snáď niekedy budem mať aj dobrý nápad a predložím ho. Ale na tej istej úrovni ako herec. Stalo sa aj to, že som nápad predložil a herci v improvizácii išli niekam celkom inam. Nezastavil som ich, nevyčítal, že ma neposlúchli, ale bol som šťastný, lebo z nich vychádzali ich naozajstné problémy a pocity.

Lze říci, že se Stoka věnuje stále stejným tématům, pouze v jiném obsazení?

Hm... Je to možné, lebo pri hocijakej antiautoritatívnosti môžu vo mne rezonovať len tie témy, ktoré cítim, a s tými dokážem pracovať. Ale neraz neviem, o čom je ten výstup, nie som schopný racionálne vylúpiť jeho jadro, ale intenzita a pravdivosť hercovej akcie ma presvedčí, že tam je niečo silné. A taký výstup pravdaže beriem. Možno to pochopím neskôr, možno to pochopí niekto iný.

Reagujete vědomě a na současnou politickou situaci? Především v inscenaci Wellness nelze přehlédnout řadu odkazů k národovectví, předvedenému v téměř otevřeně fašizující, hrozivé podobě…

Priniesli to herci. A zarezonovalo to vo mne. A chvalabohu aj v divákoch.

Lze se na to podívat i z opačné strany: máte sami pro sebe určené nějaké hranice, za které už nechcete jít? Třeba jen proto, abyste se nestali divadlem politickým nebo dokonce satirickým?

Áno. Politické konotácie a inotaje som v inscenáciách používal do roku 1989. Teraz sa zjavili v spomínanom Wellnesse, ale myslím si, že na inej úrovni. Asi ako metafory, alebo náznaky. Politické divadlo ma neláka.

Pro vaše nové inscenace jsou charakteristické náboženské, často ostře blasfemické motivy. Například ve Wellness se objeví Kristus přibíjející sám sebe na kříž. Lze to chápat jako cílenou provokci? Berou to tak vaši diváci?

Neberiem to ako provokáciu. Ale v našom „geopolitickom“ priestore sú rôzne archetypy a mýty, ktoré nás zasahujú veľmi hlboko vo vedomí a nevedomí. A to sú vždy mimoriadne, až desivo vzrušujúce motívy. Každý divák, myslím, to vníma rôzne. Tých málo našich divákov to prijíma so vzrušením.