Hodnotenie poroty Malej krajskej scénickej žatvy v Trnave (2011)

Inscenácia divadelného súboru Disk Status s podtitulom Divadlo, vášeň, láska, samota je vo viacerých smeroch pokusom, čo neprekvapuje nikoho ktorý sleduje tvorbu režiséra Blaha Uhlára, alebo divadelníkov z Trnavy, prekvapuje skôr to, že napriek istým inováciám tematicky a formálne opäť používa postupy a prostriedky, ktoré sú už notoricky známe, a nespočetnekrát zaužívané pre tento súbor. Takže akoby to bol pokus bez poctivého hľadania, inovácia bez poriadnej dávky odvahy. Kontrast medzi pasážami prekvapujúco sentimentálnymi, patetickými, dojímavými, nostalgickými a pasážami vulgárnymi, preerotizovanymi, provokatívnymi pôsobí skôr ako alibizmus, než ako dravosť a ozajstná sebakritika. Samotný výsledný tvar je skôr dokumentáciou daného krehkého stavu súboru, je najmä správou z rázcestia, než autonómnym umeleckým dielom, sa vyníma viac rozpačito ako presvedčivo. Generačná otázka súboru, hľadanie autenticity, niekedy výsmešné, niekedy kŕčovité sebaspitovanie, ako ďalej, čo znamená pre nás divadlo, sú hlavnými témamy inscenácie. O predstavení Disku, a Blaha Uhlára viacero krát sa dalo konštatovať, že akoby najdôležitejšie veci sa nekonajú v rámci jednotlivých obrazov, ale niekde mimo priestoru ukázanej skutočnosti. Ako nový prvok sa dá považovať používanie videoprojekcie, častý výskyt hip-hopových hudobných vsuviek, a v jednom prípade vytvorenie scénky pripomínajúcej absurdné divadlo (Čo tu robíte?). Videosekvencie sú však nešikovné, texty pesničiek banálne a ich divadelné prevedenie nevynaliezavé, a herectvo často málo plastické a silné na nároky jednotlivých výstupov ktoré koketujú až s vytvorením dramatickej postavy. Filmové zábery sú dokumentárne, s poeticko-parodickými, ukazujú každodenný chod alternatívnej scény na Kopánke, život avantgardistov ktorí sú v zajatí pivnice niekde na sídlisku. Akoby diváci sledovali slovenskú divadelnú verziu filmového žánru found footage, sem patrí známy horror Blair Witch projekt, takže predstavenie by sme mohli nazvať Blair Disk projekt. Vo filme v lese za chrbtom boha mladý ľudia hľadajú duchov, a záhadného tvora, v inscenácii status skúsený a menej skúsený divadelníci akoby hľadali ducha divadla, a akoby pátrali po záhadných tvoroch vlastného vnútra, ako to už býva pri filmoch a výtvoroch ktoré v niečom sa snažia vytvoriť napodobeninu skutočnosti, akoby išlo o dokument, o nájdené amatérske filmové pásky, nahrávky, o niečo výsostne autentické, tak aj v tomto prípade nudné, banálne, nezaujímavé sa mieša so zachytením pravých výpovedných momentov. Ale Uhlár a Disk akoby nebol Uhálrom a Diskom keby naschvál nechceli narúšať ponúknutý systém. Na začiatku inscenácie a vo videosekvenciách je ponúknutý akýsi Uhlárovsko-Diskárský Divadelný Slovník, jednotlivé heslá sú oddelované s rapovo podanými životopisnými, alebo tak pôsobiacimi sekvenciami jednotlivých aktérov, ktoré neprekročia hranicu regionálno-autobiografickej zaujímavosti a hudobne sú svieže, ale málo vynaliezavé, divadelne zase vôbec neponúkajú žiadne kreatívne riešenia, sú len koncertným prevedením pesničiek. V druhej polovičke inscenácie stále silnejšie sa  ukazujú herecké nedostatky súboru, najmä mladších aktérov, banálno-pseudo činoherné pasáže zostanú na úrovni naznačenia základných mantinelov jednotlivých výstupov, ako Dani druhák, Monika a Betka, Čo tu robíte?, Máš frajerku? Ozajstnou silnou chvíľou predstavenia, pripomínajúce najsilnejšie pasáže z niekdajších legendárnych Uhlárovských inscenácii, je výjav Ako je to po smrti, kde vražedná sebairónia, bizarné herectvo na hrane autoštylizácie a sebaodhalenia, metaforickosti a civilizmu, zraniteľnosti a metafyzickosti, a sugestívny obraz, ktorý je nie je ani pohybom, ani vizuálom, ani textovaním, ale niečím neuchopiteľným medzi tým, sa stane neskutočne hlbokým divadelným zážitkom, ale táto chvíľa je obaľená v niekedy zábavných, niekedy otravných niekedy trápnych, niekedy sebapranierujúcich diskársky muzikálovo-multimediálnych rozpakoch. Je to hra, ale ani bezuzdná, ani vo svojej jednoduchosti drzo ľahučká.

Vedľa teoretického priblíženia sa k inscenácii, asi viac povie, ak v štýle uhlárovsko-diskárskej lacnej apokalypsy a rozpačitej apoteózy konštatujem, že predstavenie je deštruktívno vypočitateľnou hip-hop estrádou niekoľkých sarkasticko-melancholických falusov a vagín, na trambulíne tvorivej nemohúcnosti, vtesnanou do nostalgicko sebaironizujúcej generačnej orgie v pološere cynicko sebaľutujúcej večnej nezrelosti.

Miklós Forgács