MARTIN PORUBJAK MONOLÓGY SAMOTY Stoka už má dlho svoju tému: samotu. Neschopnosť človeka
dorozumieť sa. Dialóg ako priebežné plynutie dvoch navzájom sa míňajúcich
monológov. (Čeština má na to výstižný výraz: samomluva.) Bolo to zreteľné už v jednej z najúspešnejších inscenácií Eo
ipso. Aj tá sa skladala prevažne z márnych pokusov o dialóg. V poslednej
inscenácii je Stoka dôsledná: skladá sa už iba z monológov. Aj sa tak volá:
Monodrámy. Čo monológ, to dráma samoty, opustenosti, neschopnosti nadviazať
kontakt s inou bytosťou. Rezignácia voči ľudskej pospolitosti. Tých monodrám je šesť a hrá ich šesť hercov. Každý svoju
monodrámu, svoj osud, svoj neúspešný pokus o kontakt. Šesť variácií jednej
témy. Šesť druhov samoty. V niektorých monológoch je téma samoty priam existenciálne
zhmotnená, inde je skôr ilustrovaná. Hneď prvý obraz je taký. Jozef Chmel číta
listy: vojaka z kasární, akejsi Evy z nemocnice, správu sedliaka o stave na
gazdovstve, list dievčaťa chlapcovi na vojnu. Korešpondencia je síce jedným z
najpresvedčivejších komunikačných mostov, list je priam zhmotnený pokus o
kontakt, ale ako všetko, aj list môže popierať svoj najelementárnejší zmysel a
nemusí vlastne takmer nič komunikovať. Tie listy, ktoré číta Chmel s expresívnou
naliehavosťou, sú práve takými listami o ničom. Písanie pre písanie. Znôška
banalít, fráz, bezobsažných slovných spojení. O to väčšmi Chmel kričí tie
slová, vety, odstavce, o to ostrejší a absurdnejší je kontrast medzi tým, čo
číta, a ako to zdeľuje. Čím je však toho viac, tým sa to stáva nudnejším.
Princíp sa rýchlo vyčerpá a monológom začne chýbať tajomstvo a prekvapenie. Podobne je to s Keratovým monológom akéhosi penzionovaného
či „odstaveného“ herca, ktorý zrazu môže poskytnúť interview do tlače.
Nadneseno deklamuje, prehnane gestikuluje a dôležito sa prechádza hore-dolu
tento „herecký bard“, ktorý trúsi najbanálnejšie „múdrosti“ o sebe a svojej
„umeleckej praxi“. Trocha je to, pravdaže, zábavné - ale často je to iba
kabaretná karikatúra v konvenčnom štýle. Theatermacher to nie je, ani len taký
maličký a náš. Zato monológ Ingrid Hrubaničovej, ktorá je na návšteve u
suseda (Burgr), a ten chudák nepovie ani slovo a len rezignovane počúva
nevídane agresívne pokusy tejto osamelej dámy o nadviazanie kontaktu a pasívne
registruje jej čoraz zreteľnejšiu okupáciu svojho životného priestoru - to je
iné „kafe“! Priam zhmotnená okupácia súkromia! Okupácia rečami, gestami,
rozpínavou telesnosťou, alkoholickým opojením a odporným dymom z cigariet. Agresivita
prameniaca z úpornej snahy o medziľudský kontakt. Ach, kdeže si zostala, sladká
samota! V takej sladkej samote sa ocitá Burgr počas svojho monológu,
iba v spoločnosti magnetofónu. To je ideálny partner! Nefajčí, nechlastá,
nevnucuje sa. Len sa tíško krúti a pokorne zaznamenáva, čo jeho pán hovorí. A
ten hovorí, čo mu slina na jazyk prinesie, v akomsi joyceovskom ejakuláte
„prúdu vedomia“ a slovných asociácií. Kuriózne úvahy, filozofické
„zadumania", osobné traumy, bizarné postrehy - to všetko sa rúti z
Burgrových úst ako láva zo svahov Etny a je to také groteskné a také beznádejne
smutné! Totálna samota. Duševná masturbácia pred magnetofónom. Grotesknosť
izolácie. Smial som sa, až mi tiekli slzy. Vynikajúce sú obidve sestry Piussiové. Každá extrémne
odlišná od tej druhej. Lucia má sexy blond parochňu, fialový chlpatý plášť,
priliehavé leginy, transparentnú blúzku. Triviálny nevkus periférneho sídliska.
Prichádza domov s obligátnym nákupom a vedie agresívny „dialóg“ s manželom,
ktorý však nie je doma. Lucia je ordinérna, hysterická, sentimentálna,
bolestínska, egocentrická hlúpa krava. Hovorí bratislavským dialektom a je
neznesiteľne „vlezlá“. Ten pavlačový slovný vodopád však vo finále znežnie a
spomalí sa - Lucia má zrazu pred očami komickú ľúbostnú spomienku: dvaja
opravári trolejového vedenia sa nečakane objavili na montážnej plošine za oknom
ich panelákovej spálne a fascinovane hľadeli, ako súloží s mužom na manželskej
posteli. Banálny beh zautomatizovaného všedného života má aj svoje svetlé,
nečakané okamihy. A humor, ktorý na chvíľu vzplanie ako prskavka v púšti. Zuzana Piussi prichádza - tajomná dáma v čiernom. Hotová
Greta Garbo. Čierne šaty, čierny kožuštek, klasické pančuchy so švíkom, apartný
čierny klobúčik so závojom, s bielym plyšovým dalmatíncom v náručí. Žena i dieťa
zároveň. Dlhé, štíhle prsty, na nich starožitný prsteň po babičke, ktorá zažila
secesiu. Jemnučký, dojemne zraniteľný hlások. A stokrát počuté úvahy o láske,
nevere, citovom zovšednení, o túžbe po stálosti, aj snenie o zmene, snívanie o
rodine aj o samote. Je to akiste vyjadrené banálne a tuctovo, slová Zuzanu
zrádzajú i prezrádzajú, ale za jej prižmúrenými očami, za neľahkým hľadaním
slov a formulácií, za plachými gestami tušíme zranenosť a zneistenie tej étericky
krásnej bytosti. Je to dojemne smiešne a v podstate veľmi tragické poznanie, o
ktorom sa tak ťažko (a tak úboho nepresne!) zdôveruje. Zuzana Piussi je malý,
temne žiarivý skvost, v ktorom sa v mnohých plôškach odráža stiesňujúca téma
samoty a opustenosti. Veľké finále malých monodrám. - Je to ironické a zároveň
beznádejné ako „happy days“ inej opustenej ženy - Beckettovej Winnie. Ibaže v
Stoke opustená Zuzana nemá za sebou ani toho nemého a plaziaceho sa Willieho. Monodrámy, scenár kolektív tvorcov, réžia Blaho Uhlár,
výprava Zuzana Piussi, divadlo Stoka Bratislava, premiéra 29.11.1997 SAD 98/2, str. 84 – 87 |