MARTIN PORUBJAK

MONOLÓGY SAMOTY

Stoka už má dlho svoju tému: samotu. Neschopnosť človeka dorozumieť sa. Dialóg ako priebežné plynutie dvoch navzájom sa míňajúcich monológov. (Čeština má na to výstižný výraz: samomluva.)

Bolo to zreteľné už v jednej z najúspešnejších inscenácií Eo ipso. Aj tá sa skladala prevažne z márnych pokusov o dialóg. V poslednej inscenácii je Stoka dôsledná: skladá sa už iba z monológov. Aj sa tak volá: Monodrámy. Čo monológ, to dráma samoty, opustenosti, neschopnosti nadviazať kontakt s inou bytosťou. Rezignácia voči ľudskej pospolitosti.

Tých monodrám je šesť a hrá ich šesť hercov. Každý svoju monodrámu, svoj osud, svoj neúspešný pokus o kontakt. Šesť variácií jednej témy. Šesť druhov samoty.

V niektorých monológoch je téma samoty priam existenciálne zhmotnená, inde je skôr ilustrovaná. Hneď prvý obraz je taký. Jozef Chmel číta listy: vojaka z kasární, akejsi Evy z nemocnice, správu sedliaka o stave na gazdovstve, list dievčaťa chlapcovi na vojnu. Korešpondencia je síce jedným z najpresvedčivejších komunikačných mostov, list je priam zhmotnený pokus o kontakt, ale ako všetko, aj list môže popierať svoj najelementárnejší zmysel a nemusí vlastne takmer nič komunikovať. Tie listy, ktoré číta Chmel s expresívnou naliehavosťou, sú práve takými listami o ničom. Písanie pre písanie. Znôška banalít, fráz, bezobsažných slovných spojení. O to väčšmi Chmel kričí tie slová, vety, odstavce, o to ostrejší a absurdnejší je kontrast medzi tým, čo číta, a ako to zdeľuje. Čím je však toho viac, tým sa to stáva nudnejším. Princíp sa rýchlo vyčerpá a monológom začne chýbať tajomstvo a prekvapenie.

Podobne je to s Keratovým monológom akéhosi penzionovaného či „odstaveného“ herca, ktorý zrazu môže poskytnúť interview do tlače. Nadneseno deklamuje, prehnane gestikuluje a dôležito sa prechádza hore-dolu tento „herecký bard“, ktorý trúsi najbanálnejšie „múdrosti“ o sebe a svojej „umeleckej praxi“. Trocha je to, pravdaže, zábavné - ale často je to iba kabaretná karikatúra v konvenčnom štýle. Theatermacher to nie je, ani len taký maličký a náš.

Zato monológ Ingrid Hrubaničovej, ktorá je na návšteve u suseda (Burgr), a ten chudák nepovie ani slovo a len rezignovane počúva nevídane agresívne pokusy tejto osamelej dámy o nadviazanie kontaktu a pasívne registruje jej čoraz zreteľnejšiu okupáciu svojho životného priestoru - to je iné „kafe“! Priam zhmotnená okupácia súkromia! Okupácia rečami, gestami, rozpínavou telesnosťou, alkoholickým opojením a odporným dymom z cigariet. Agresivita prameniaca z úpornej snahy o medziľudský kontakt. Ach, kdeže si zostala, sladká samota!

V takej sladkej samote sa ocitá Burgr počas svojho monológu, iba v spoločnosti magnetofónu. To je ideálny partner! Nefajčí, nechlastá, nevnucuje sa. Len sa tíško krúti a pokorne zaznamenáva, čo jeho pán hovorí. A ten hovorí, čo mu slina na jazyk prinesie, v akomsi joyceovskom ejakuláte „prúdu vedomia“ a slovných asociácií. Kuriózne úvahy, filozofické „zadumania", osobné traumy, bizarné postrehy - to všetko sa rúti z Burgrových úst ako láva zo svahov Etny a je to také groteskné a také beznádejne smutné! Totálna samota. Duševná masturbácia pred magnetofónom. Grotesknosť izolácie. Smial som sa, až mi tiekli slzy.

Vynikajúce sú obidve sestry Piussiové. Každá extrémne odlišná od tej druhej. Lucia má sexy blond parochňu, fialový chlpatý plášť, priliehavé leginy, transparentnú blúzku. Triviálny nevkus periférneho sídliska. Prichádza domov s obligátnym nákupom a vedie agresívny „dialóg“ s manželom, ktorý však nie je doma. Lucia je ordinérna, hysterická, sentimentálna, bolestínska, egocentrická hlúpa krava. Hovorí bratislavským dialektom a je neznesiteľne „vlezlá“. Ten pavlačový slovný vodopád však vo finále znežnie a spomalí sa - Lucia má zrazu pred očami komickú ľúbostnú spomienku: dvaja opravári trolejového vedenia sa nečakane objavili na montážnej plošine za oknom ich panelákovej spálne a fascinovane hľadeli, ako súloží s mužom na manželskej posteli. Banálny beh zautomatizovaného všedného života má aj svoje svetlé, nečakané okamihy. A humor, ktorý na chvíľu vzplanie ako prskavka v púšti.

Zuzana Piussi prichádza - tajomná dáma v čiernom. Hotová Greta Garbo. Čierne šaty, čierny kožuštek, klasické pančuchy so švíkom, apartný čierny klobúčik so závojom, s bielym plyšovým dalmatíncom v náručí. Žena i dieťa zároveň. Dlhé, štíhle prsty, na nich starožitný prsteň po babičke, ktorá zažila secesiu. Jemnučký, dojemne zraniteľný hlások. A stokrát počuté úvahy o láske, nevere, citovom zovšednení, o túžbe po stálosti, aj snenie o zmene, snívanie o rodine aj o samote. Je to akiste vyjadrené banálne a tuctovo, slová Zuzanu zrádzajú i prezrádzajú, ale za jej prižmúrenými očami, za neľahkým hľadaním slov a formulácií, za plachými gestami tušíme zranenosť a zneistenie tej étericky krásnej bytosti. Je to dojemne smiešne a v podstate veľmi tragické poznanie, o ktorom sa tak ťažko (a tak úboho nepresne!) zdôveruje. Zuzana Piussi je malý, temne žiarivý skvost, v ktorom sa v mnohých plôškach odráža stiesňujúca téma samoty a opustenosti. Veľké finále malých monodrám. - Je to ironické a zároveň beznádejné ako „happy days“ inej opustenej ženy - Beckettovej Winnie. Ibaže v Stoke opustená Zuzana nemá za sebou ani toho nemého a plaziaceho sa Willieho.

Monodrámy, scenár kolektív tvorcov, réžia Blaho Uhlár, výprava Zuzana Piussi, divadlo Stoka Bratislava, premiéra 29.11.1997

SAD 98/2, str. 84 – 87