PRAVDA 16.02.2008 - 40/08 - Juraj Šebesta - Umenie - str. 02

Názor Konce a začiatky Stoky

  Nevyspytateľné sú cesty Stoky. Z Domu kultúry Nivy do budovy DPMB na Pribinovej a odtiaľ po demolačnej traume do Bratislavského cvernového podniku (bývalých závodov MDŽ) na Páričkovej ulici, ktorý idú tiež búrať. Darmo, Blaho Uhlár má nos na priestory pred zánikom. Pre atmosféru rozkladu, hniloby, konca. Veď aj začínali s Milošom Karáskom manifestom dekompozície, ktorý v praxi predstavoval kolektívnu divadelnú kompozíciu, mozaiku fragmentov, výjavov zo života osamelých, hľadajúcich, snívajúcich, vždy skôr outsiderov ako opôr spoločnosti. Výlučne kolektívna metóda tvorby, s ktorou prišla Stoka pred osemnástimi rokmi, prerastá do akejsi divadelnej školy, jazyka, ktorým sa vyjadrujú viaceré divadelné zoskupenia na Slovensku. Spomeniem Divadlo SkRAT, MED, Stromy, trnavský DISK, ale aj GUnaGU. Hosťovaním Karáska a Uhlára preniká táto metóda do repertoárových divadiel - Divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove, Astorky Korzó 90 (a v prvopočiatkoch do Trnavského divadla pre deti a mládež).

  A preniká aj na VŠMU, kde starí stokári učili a učia, Blaho Uhlár, Laco Kerata, Inge Hrubaničová, Ľubo Burgr a s ním celý okruh hudobných skladateľov (Marek Piaček, Peter Zagar, Martin Burlas a ďalší), ktorí so Stokou spolupracovali. Pach Stoky sa nezadržateľne šíri slovenskou kultúrou.

  Redukcia je návrat ku koreňom. Jednoduchosť ako z núdze cnosť. Sprievodca vás vyzdvihne na vrátnici a prevedie má to živými chátrajúcimi štýlovými budovami cvernovky, starými opustenými strojovňami a prázdnymi halami na tretie poschodie ošarpaných chodieb a stien. Nálepky Quelle blednú na špinavých oknách ako spomienky na lepšie časy. Improvizovaný bufetík na jednej strane chodby a väčšia obdĺžniková miestnosť na druhej, kde možno pracovali šičky za strojmi. A sme v divadle: javisko sú len tri plátenné steny a svetelný park je rad štipcových lampičiek z IKEA. Hľadisko zhluk starých stoličiek. Štyria mladíherci v civile, dvaja a dve s nalíčenými tvárami, hrajú svoje príbehy štylizovanej každodennosti.

  O čom to je? O tom, ako vždy. Hŕstka vytrvalých kazateľov nás chce zabávať. Rozochvieť emócie imozgové bunky. Presviedčajú nás, že poézia existuje. Návrat na začiatok znamená redukciu, chudobné divadlo, výrazné nové tváre, ktoré sa potrebujú vyhrať, znamená istú váhavosť, ale je tu chuť, neopakovateľná atmosféra, nádej a vtip, čo plné hľadisko oceňuje. Ľudia prišli a kým budú chodiť, treba hrať.

Stoka je spôsob života.

Redukcia / scenár vytvorili a hrajú: Jozef Belica, Táňa Brederová, Henrieta Hanzalíková a Matej Lauko / kostýmy: Denisa Falbová, scenár, scéna, réžia: Blaho Uhlár /repríza 15. februára, divadlo Fórum a S. T. O. K. A.