Na popud Ladislava Snopka, poslanca mestského parlamentu hlavného mesta Bratislava a s dovolením primátora Andreja Ďurkovského som mohol 26. októbra 2006 predniesť svoju reč poslancom mestského parlamentu:

Slovo zo záhrobia

Prichádzam, aby som vám povedal niečo, čo dávno viete, teda budem hovoriť zbytočne, ale už 16 rokov nič iné nerobím.

Mali ste to šťastie, že počas vášho volebného obdobia zaniklo jedno divadlo. Divadlo, ktoré ste nezaložili vy, ktorému ste mali možnosť pomôcť, kašlať naňho, alebo mu ublížiť. To divadlo stálo mesto iba to, že mu prenajalo nepotrebný priestor, do ktorého divadlo investovalo vyše troch miliónov, čo sa po dohode počítalo ako forma prenájmu. Potom (okrem troch dotácií z mestskej časti Staré mesto) už finančné toky boli jednosmerné, divadlo, ktoré sa živilo samo podnikateľskou aktivitou, bolo už len nútené platiť mestu poplatky. Z tohto hľadiska malo mesto nielen vyše tisícky predstavení ale aj množstvo kultúrnych aktivít zadarmo, ba čo viac ešte na tom aj zarábalo.

Vy tu teraz diskutujete o miliónoch, ktoré chcete dať do kultúry, pravdaže z našich peňazí. Aby potom vaši kamaráti strýčkovia a tety, deti a švagrovia mohli byť zamestnaní a platení z našich daní.

Toto považujem za zvrhlé. Občiansku aktivitu, ktorá odovzdala štátu a mestu viac peňazí ako dostala necháte zahynúť, aby ste zakladali iné, už nie občianske aktivity, ktoré nás budú stáť milióny.

16. 5. 2005 som si v tlači prečítal výrok jedného zamestnanca magistrátu „o prípadnom pôsobení divadla v mestských priestoroch, napríklad v rámci Bratislavského kultúrneho a informačného strediska, je stále možné vecne a okamžite rokovať. Na radnici však momentálne nie je atmosféra, aby pána Uhlára niekto išiel o to prosiť.“

Čiže nie to, čo Stoka za 15 rokov urobila, nie to že podľa slov teatrológa ovplyvnila celé dianie slovenského divadla, rozhodne o tom, či má právo na život, ale to, ako dokáže pán Uhlár ctených úradníkov pekne poprosiť. Ako sa dokáže priplaziť, zdvihnúť labky, rozkošne zavrtieť chvostíkom a nežne oblízať tvár magistrátnych úradníkov. Nie ten bude robiť divadlo, kto to preukázateľne vie, ale ten, kto krajšie poprosí.

Vy magistrátni úradníci a veľmi často aj poslanci nás považujete za svojich podriadených.

Máte myslenie zrodené na úradoch Rakúsko Uhorska, zocelené bolševickým terorom.

Ale nebuďte smutní. Nie ste to len vy. Všetci slovenskí úradníci sú takí. Aj tí, ktorí sa nimi ešte len stanú. Či na vláde, krajoch, mestských častiach, alebo hoci aj na pošte. Vy ale na rozdiel od nich, ste mi dali možnosť vám to povedať, za čo vám patrí vďaka.

Ďakujem.