Likvidácia divadla

  Málo ľudí na Slovensku malo šťastie postaviť si, alebo lepšie povedané - prispôsobiť si na svoj obraz a na svoje potreby nejaký pôvodne nedivadelný priestor. Stoka bola tým šťastným príkladom, keď sa to podarilo. Bolo to v dvoch fázach. Najprv v roku 1992, keď sme si dali  osadiť veľké šíny na steny, ktoré nám umožnili vešať takmer kdekoľvek v priestore hlavne reflektory, elektrické vedenia, ale aj inú potrebnú divadelnú techniku. Jednak oceľové lanká, aby sme mohli zavesiť množstvo variácií čiernych závesov, logá nadácií a občas sa na to vešali aj účinkujúci herci. Vtedajšie okná sme zatemnili čiernym menčestrom, a po zavesení reflektorov, pripravení zvuku a umiestnenia praktikáblov (to sú stupne rôznej výšky, ktorá nám vytvorili hľadisko, sme mohli začať hrať divadlo. Potom sa handry schovali a okná opäť prepúšťali svetlo do sály.

   Tu je fotografia z historických čias, pravdepodobne z roku 1993, keď prvá stokárska partia (zľava: Lucia Piussi, Erika Lásková (vtedy ešte Fábryová, Veronika Turanová, Jozef Chmel, Ingrid Hrubaničová, Laco Kerata a Vlado Zboroň, šecia sú viac-menej odzadu a Ľúbo Burgr, jediný odpredu) skúšala Koncert Stoky.

   Na oknách boli aj záclony, aj dekoračky a na zemi ešte žlté PVC. To sme vtedy riešili tak, že sme roztiahli po podlahe čierne baly gumy, ktorú sme kúpili na rohu Karadžičovej a Záhradníckej. Tá bola určená hlavne na lepenie na podlahy autobusov, ale my sme ju obrátili takým rapavým navrch a na tom sme hrali. Po hraní sme to zbalili a schovali buď pod praktikáble, alebo na strany, aby to nevadilo iným.

   V rokoch 1996 a 97 sme sa pustili do zásadnej prestavby. Okná sme zamurovali, na zem sa položila palubovka, Urobila sa kompletne nová elektrika v celej budove, tak isto ako divadelná a v apríli 97 sme začali fungovať v celkom komfortnom priestore. Zároveň sme otvorili aj krčmu a tak sme sa stali čiastočne nezávislí od dotácií a bolo to naše šťastie, pretože dotácií bolo stále menej, neskôr žiadne a my sme napriek tomu dokázali fungovať, ba aj vytvárať nové inscenácie.

   Trvalo to až do tohto roku.

Lucia Piussi balí rekvizity z inscenácie Impasse.

B. Uhlár sníma reflektory.

Divadelná technika pripravená na transport.

Toto je zvyšok režjného pultu, z ktorého sme
nasvietili a ozvučili asi 2400 akcií.

Denisa Falbová a Erika Lásková pri balení všetkého.

Zbalili sme aj "požiarnu techniku",

aj obrázky z výstavy.

Pri odinštalovávaní kábeláže mi bolo obzvlášť smutno.

Lucia Piussi balí káble javiskového svetla.

   A tak sme to všetko zbalili.
   Po celý čas som si uvedomoval rozdiel medzi horúčkovitou stavbou pred deviatimi a štrnástimi rokmi, keď sme dokázali urobiť strašne veľa za krátky čas a medzi týmto, keď nám to trvalo strašne dlho. Vtedy bola nádej, teraz niečo celkom iného.

Cítil som sa ako Izák, ktorý si nesie na chrbte drevo na svoje upálenie. A možno aj preto, som si nechal nádej, že v istom okamihu zasiahne On prostredníctvom anjela a zvráti svoje rozhodnutie.